Je Apokalypsa nevyhnutná?

Základným predpokladom správnej odpovede na túto otázku je pochopenie toho, že proroctvo nie je nikdy predurčením, ale len predpokladom osudu, ktorý sa naplní, ak predtým nedôjde k zmene okolností, podmieňujúcich naplnenie proroctva. Človek totiž nie je hračkou v rukách osudu, ale bytosťou, ktorá dokáže využitím slobodnej vôle odvrátiť každé hroziace utrpenie tak, ako môže očakávaný mier a pokoj premeniť na bolesť a smrť. Či nie je preto pochopiteľné, že podobne je to aj v prípade hroziacej Apokalypsy, keď človek aj v tomto prípade disponuje slobodnou vôľou? Utrpenie nikdy neprichádza náhodne, ale preto, aby prinieslo nutné poučenie. V čom by však Apokalypsa mohla poučiť ľudí, pokiaľ by sa poučili dobrovoľne v predstihu?

Dokážeme spoznať, kto z ľudí dnes svojím konaním vyvoláva účinky hroziacej Apokalypsy? Sú to snáď jednotlivci, ktorí neveria v Boha, a nepatria k žiadnemu náboženstvu?

Odpoveď možno nejedného prekvapí: Patrí k nim každý človek žijúci na Zemi, ktorý v sebe neprechováva hlboko zakorenenú dobroprajnosť k blížnym, dávajúcu lásku, dôveru a porozumenie voči trpiacim. Žiaľ, v prvom rade práve tzv. veriaci či prívrženci rôznych náboženských smerov patria medzi nich pre pýchu na svoje zdanlivé prednostné postavenie, a preto musia pozorne dbať, aby sami nepatrili medzi «prvých, ktorí budú poslednými».

Obzvlášť výrazne vyvolávajú svojím konaním účinky Apokalypsy všetci, čo ju v nevedomosti považujú za nevyhnutnú súčasť budúcnosti Zeme, a preto sa nenamáhajú ju odvrátiť, alebo aspoň zmierniť jej prípadné prejavy. Je pritom jedno, kto medzi nich patrí, pretože stále platí, že kde je dôvera, tam úzkosť nemá priestor na svoje zakorenenie a vzklíčenie. Je potrebné pamätať na to, že strach robí z ľudí otrokov, no nádej a dôvera im dáva krídla, pripravujúc krajšiu budúcnosť.

Pred 2000 rokmi Ježiš ľuďom radil, aby sa každý vynasnažil milovať svojho blížneho ako seba samého. Dnes nadobúda táto rada váhu duchovného Zákona, ktorého dodržanie prinesie mier celej Zemi. Ešte stále je čas! Čas, ktorý musí byť bezpodmienečne využitý na požadované preformovanie nášho vnútra a celého nášho životného snaženia do súladu s kritériami pomáhajúcej lásky voči ľuďom.

Každý z nás tak musí učiniť premenu aj v povolaní, ktoré vykonáva. Predavačka v obchode, zdravotník v nemocnici, učiteľ v škole, podnikateľ vo svojej firme, politik v zákonodarstve, ekonóm v spôsobe hospodárenia, bankár v princípe fungovania peňažného systému, vodcovia štátov v spôsobe vládnutia, a všetci spoločne doma v rodinách a v medziľudských vzťahoch vo svojom najbližšom okolí. Všetkým musí preniknúť prístup znovuzrodeného ľudského ducha! Kým sa tak nestane, bude nad celým ľudstvom ako meč neustále visieť hrozba katastrofickej vízie, obsiahnutej v Apokalypse.

Je tiež dôležité si uvedomiť, že proroctvo hroziacej Apokalypsy a tzv. zániku sveta sa nevzťahuje na viditeľné katastrofy, ale predovšetkým na duševný život človeka. V ňom sa totiž odohrá podstatná časť bolestných premien, hraničiacich so zúfalstvom a pomätením mysle, ak nedôjde k dobrovoľnej náprave.

Je obrovská škoda všetkých, ktorí vo svojich každodenných starostiach a problémoch odmietajú uveriť, že by práve v tomto období sami rozhodovali o budúcnosti Zeme, a že sa smeli narodiť len preto, aby si to včas uvedomili a všetko tomu podriadili. Aj nezáujem je však druhom rozhodnutia, z ktorého vyplýva plná zodpovednosť.

Milan Šupa