I. stupeň duchovnej úlohy človeka

V oblasti spoločného ľudského pôsobenia by sme mohli duchovnú cestu človeka na Zemi rozdeliť pre ľahšie porozumenie na tri základné stupne.

Na prvom stupni človek prežíva najmä potrebu skvalitňovať úroveň vlastného vnútorného života, pod ktorý spadá predovšetkým schopnosť ušľachtilého myslenia a cítenia vo všetkých premenách duševného rozpoloženia. Na toto úsilie zameriava takmer všetky svoje duševné sily a považuje ho za to najvyššie a najvznešenejšie, čím môže počas života na Zemi prispieť k jeho povzneseniu. Aj keď plnohodnotné prežitie tohto stupňa je nespochybniteľne dôležité, pretože tvorí základ, bez ktorého by nebolo možné postúpiť vyššie, predsa by sme ho nemali považovať za vrchol duchovného úsilia človeka. Po zušľachtení vnútorného života má totiž nasledovať aj snaha o jeho vyjadrenie navonok prostredníctvom konkrétnych skutkov. Nikdy však nie na úkor rozvíjania vnútorného života, ktoré má nepretržite prebiehať aj naďalej. Len tak možno dosiahnuť stav vnútorného vyváženia, prinášajúci pravé životné naplnenie.

Človek na tomto stupni neprežíva bohatstvo citového prežívania osamotene, ale s ľuďmi, ku ktorým bol pôsobením zákona príťažlivosti rovnorodého pritiahnutý, aby v priamom kontakte s nimi spätne lepšie spoznával aj sám seba.

Spoluprežívanie duchovného života s druhými na tomto stupni býva, žiaľ, mnohokrát charakteristické jednou zvláštnosťou: oplýva síce množstvom siahodlhých a obsahovo vyčerpávajúcich rozhovorov, v ktorých zúčastnení často plánujú lepšiu budúcnosť, no po ich ukončení aj naďalej všetko pokračuje svojou cestou v „starých koľajach“. Nemožno si však myslieť, že tento prístup k duchovnej sebarealizácii dnes zdieľajú ľudia, ktorí nehľadajú svoje duchovné povznesenie. Práve naopak, prevažná časť takto zmýšľajúcich ľudí tvorí členskú základňu mnohých náboženských či politických smerov, hnutí a odštiepení, ktoré ľudom síce vytvárajú priestor a podmienky pre vzájomný kontakt, avšak zároveň nemajú dostatočne silný a významný vplyv na skutočné a praktické povznesenie spoločenského života.

Na tomto stupni hrozí preto tiež vážne riziko, uvádzajúce človeka do stavu ustrnutia. Nejeden človek, ktorý už čiastočne zušľachtil svoje myslenie a cítenie, nadobudne postupom času pocit dovtedy nepoznaného, hlbokého duševného naplnenia, ktoré je niekedy tak prekvapivo dojímavé, že privodí stav uspokojenia, spôsobujúceho prudkú stagnáciu duchovného vývoja. A hoci si to neprizná, takýmto konaním sa v skutočnosti stavia nad Stvoriteľa a Jeho Vôľu, pretože si ním sám určuje hranicu vlastných možností, čím výrazne obmedzuje dosah svojho pozemského pôsobenia. Neraz mu môže pomôcť opäť precitnúť a pokračovať vo vývoji len najťažšie utrpenie. Vyžaduje si to prirodzená vývojová postupnosť zákonitého zviditeľňovania všetkého duchovného, ktoré sa po nadobudnutí dostatočnej sily magnetického vyžarovania vždy potrebuje prejaviť aj navonok. Avšak nie kvôli obdivu, ale prirodzene! Názory ľudí, ktorí tvrdia, že pre správny život na Zemi stačí ovládnuť len oblasť vlastného myšlienkového sveta bez ďalšej snahy prenášať bohatstvo duchovného života aj navonok, sú teda zavádzajúce, pretože odporujú zákonitej vývojovej postupnosti. A napokon, ak by pre plnohodnotný život človeka na Zemi stačil len usporiadaný duševný a myšlienkový život, bolo by potom nutné, aby sa človek za účelom vývoja narodil na Zem? Mohol by predsa pokojne ostať v jemnohmotnom záhrobnom svete, kde sa duševne nachádzal ešte pred svojím pozemským narodením.

Snaha zušľachťovať život aj hmotne navyše obohacuje človeka tým, že ho nabáda k prirodzenému duchovnému sebapremáhaniu, ktoré musí vyvinúť voči materiálnej podstate pozemskej hmoty vždy, keď chce niečo uskutočniť. Aj napriek veľkej námahe, ktorú pritom musí podstúpiť, dokáže práve vďaka tomu zmocnieť, naplno prežívať život, čiže aj duchovne rásť. Keby nebol nútený prekonávať tento protitlak hmoty, pretože by sa orientoval výlučne len na vlastný citový a myšlienkový život, nikdy by nedokázal skutočne duchovne zosilnieť a uspôsobiť sa na vstup do duchovných oblastí Stvorenia, kam sa smie vrátiť po svojej pozemskej smrti len ako sebauvedomelý, zrelý ľudský duch. V konečnom dôsledku by sa to rovnalo premárneniu pozemského času, ktorý mu bol darovaný na duchovný rozvoj s neodvratnými osudovými následkami.

Keď si uvedomíme, koľko duchovne pripravovaných ľudí už uviazlo na základnom stupni duchovnej cesty v domnienke, že dosiahli vrchol svojej duchovnej sebarealizácie, tak v nás musí oprávnene vyvstať stiesňujúca otázka: „Kto dnes ešte dokáže Zemi skutočne pomôcť?“ Tento stiesňujúci pocit bude navyše umocnený poznaním toho, že v súčasnosti žije na Zemi nesmierne množstvo ľudí, ktorým je akékoľvek úsilie duchovného druhu úplne cudzie, a práve oni tvoria drvivú väčšinu celkovej populácie ľudstva, a to i napriek tomu, že sa hlásia k náboženským vierovyznaniam, alebo v nich dokonca zastávajú významné vodcovské postavenia.

Z archívu redakcie