V čom spočíva skutočné šťastie?

Jedného dňa príde Šťastie zaodeté v tmavom rúchu do osady a navštívi troch jej obyvateľov. Každému z nich položí rovnakú otázku: „V čom spočíva sila a šťastie človeka?“

Prvý odpovie mu: „V bohatstve a sláve. Keď budem bohatý budem aj mocný a silný. Kúpim si všetko po čom moje srdce zatúži a nebude mi nič chýbať. Potom už budem spokojný. Budem šťastný. Pokiaľ sa budem svedomito snažiť o bohatstvo neprídem. Nebude tej moci, ktorá by mi ho vzala, pretože každý taký pokus okamžite zneškodním.“

Druhý takto vraví: „Nie, večné šťastie a sila spočíva v zdraví človeka. Načo by mi boli peniaze, keby som svoj život pretrpel v chorobe. Zdravý človek si však svedomitou prácou môže zarobiť a žiť slušný život. Pokiaľ sa o svoje telo správne stará, nemôže ochorieť.“

Tretí zas odpovie len krátko: „Šťastie i sila spočíva v múdrosti.“

„V múdrosti?“ Posmešne sa pýtajú tí dvaja. „Načo ti je múdrosť človeče, ak budeš trpieť v chorobe? A z múdrosti si toho veľa nekúpiš.“

Tu Život opustil troch osadníkov a rozhodol sa splniť im ich priania, aby im dokázal, či sa mýlili a či nie. Prvý dostal bohatstvo, druhý zdravie a tretí múdrosť.

Prešli tri roky, ktoré boli pre osadu požehnaním. Dobrá úroda sa postarala o obživu obyvateľov v hojnej miere. Tí však nehospodárili najlepšie. Verili, že je im život naklonený, keď ich tak hojne obdaruva. V tejto spokojnosti užívali nadbytku miesto toho, aby si úrodu nechali na horšie časy. Stali sa pohodlnými a dokonca márnomyseľnými.

Tu však život zasiahol výchovnou rukou. Osadu v krátkosti postihlo zemetrasenie a choroba, akú ešte nikdy nezažili. Nebolo rodiny, ktorá by neutrpela škodu. Všade boli trosky zbúraných domov a choroba si vybrala z každej rodiny nejakú obeť. Život sa opäť zaodel do svojho plášťa a navštívil troch osadníkov.

Prvého vidí zúfalo bedákať na troskách svojho prepychového domu. „O všetko som prišiel, o všetko! Nezostalo mi nič! Môj život je už márny, nemám prečo žiť, všetko moje šťastie je preč!“

Zavíta k druhému mládencovi a aj tohto uzrie v trpkých slzách. Časť domu pri páde pochovala jeho ženu a on v tej bolesti poddal sa chorobe. Bedáka a zvolá: „Ó ja nešťastný! Ako budem ďalej žiť, ako sa uživím, keď nemôžem pracovať? Čo budem teraz robiť, všetko šťastie ma opustilo, navždy ma opustilo! Prečo je ten život tak nespravodlivý?!“

Keď dôjde k tretiemu mládencovi uzrie, že z jeho domu tiež nezostalo nič. Vidí tiež, že má ruku zlomenú. Pravdepodobne sa to stalo, keď unikal z rúcajúceho sa domu. Bola tu však badateľná veľká zmena oproti predošlým osadníkom. Tento človek bol vyrovnaný a kľudný. Nereptal a nebedákal, hoci utrpel veľké škody. Na črtách jeho tváre bolo vidieť nebeský pokoj a lesk jeho očí prezrádzal zrelú ľudskú bytosť.

Šťastie k nemu podíde a pýta sa ho: „Utrpel si škodu rovnako ako ostatní, predsa však nevidieť žeby si bol nešťastný. Prečo?“

Osadník sa pousmeje a odpovie: „Nie som nešťastný. Viem totiž, že všetko čo človek ku skutočnému šťastiu potrebuje nosí v srdci. Viem, že na svete sa nedeje nič len tak bez príčiny a všetko má svoj zmysel. Od najmenšieho stebla trávy, ktoré slúži ako potrava pre zvieratá až po Slnko na nebi, ktoré daruje svetlo potrebné pre život všetkých tvorov na Zemi. Všetko má svoj účel. Tak aj životné udalosti v našich životoch slúžia nám k nejakému účelu, slúžia nám k dozrievaniu. Táto osada v posledných rokoch prestala žiť. Jej obyvatelia sa stávali márnivými a povrchnými, lenivými a hlúpymi. Keby neprišli pohromy, dospelo by to k zániku. Nikdy by už nenašli skutočné šťastie. Takto ich však život vyburcoval, zobudil ich z driemot a ukázal im aké prchké je to šťastie, ktoré oni považovali za najväčšie, ktoré však skutočným šťastím nie je.

Môj dom je zničený tiež a ja som ranený tak ako ostatní. Avšak netrpím a to ostatní uzrú. Viem, že vo svojom utrpení prídu za mnou a budú sa ma pýtať odkiaľ beriem silu zvládať takéto udalosti s pokojom a vyrovnanosťou. Ja im odpoviem, že v múdrosti. Kto má múdrosť, toho žiadna životná búrka nezlomí, pretože vie, že búrka mu nemohla vziať nič skutočne cenné. Blažený je ten, kto to spozná.“