Tá naša mládež ...Zamyslenie pre rodičov, ktorí to myslia vážne
Motto: Milí rodičia, už roky denne stretávam školákov a teenagerov a pozorujem ich správanie. V tom, že je čoraz horšie, sa iste mnohí zhodneme. Preto cítim, že je potrebné osloviť práve Vás, rodičov, ktorí dnešné deti a mládež vychovávate, pretože pri Vás to začína. Vy nesiete hlavnú zodpovednosť za výchovu a rozvoj Vášho dieťaťa, hoci sa na nej podieľajú čiastočne aj učitelia, vychovávatelia, starí rodičia. Mnohí z nás sme nešťastní z toho, v akom skazenom svete žijeme, že sa každý stará len sám o seba. Zlostíme sa, haníme a kritizujeme iných pre to, ako sa k nám správajú, sme večne nespokojní so svojím životom. Život okolo nás nie je zlý, je prekrásny. Pre toho, kto sa mu chce a vie správne otvoriť a načúvať mu. Fungujú v ňom jednoduché zákonitosti a kto si dá tú námahu ich spoznať a hľadať ich účinky v každodennom živote, kto sa nimi riadi a žije s nimi v súlade – v harmónii, tomu sa bude dariť. Tieto zákonitosti ho budú podporovať a viesť k šťastiu, zdraviu a radosti. Len my, ľudia, si to vždy jeden druhému znepríjemňujeme. Skúsme sa teda hlbšie pozrieť na príčiny, kde to všetko vzniká. Keď sa rodičom splní túžba darovať život dieťaťu – bytosti, ktorá sa pomaly stáva samostatnou osobnosťou, zahŕňajú ju láskou, starostlivosťou. Snažia sa mu zabezpečiť jedlo, ošatenie, vitamíny, hračky. S pribúdajúcimi mesiacmi a rokmi potreby dieťaťa narastajú. Dnes je všetko drahé. Veď koľko stoja len detské topánky. A nájsť si prácu, k tomu dobre platenú niekde na severe, či východe Slovenska iste nie je jednoduché. Mnohí z Vás máte v rodine viac detí a verím, že sa zo všetkých síl snažíte a naháňate, aby ste im čo najlepšie zabezpečili aspoň základné životné potreby a ich výchovu zladili s Vašou pracovnou dobou. Mnohí rodičia by mali radi dobre platenú prácu, aby ich dieťa mohlo navštevovať čo najlepšiu školu, krúžky, aby mohli s dieťaťom chodiť na výlety a dovolenky, do kina... Áno, deti iste po tom všetkom túžia a vidím, že dnešné deti vedia byť veľmi kruté a škaredé voči spolužiakom, ktorí nemajú mobil či značkové oblečenie. Avšak na to, aby človek svoje dieťa dobre vychoval, nemusí vlastniť tisíce. Stačí na to vzorný osobný príklad a pravá láska, ktorá dbá na to, aby dieťaťu dávala hlavne to, čo je pre neho a jeho výchovu a osobný rozvoj dobré; ktorej hlavným cieľom nie je splniť každý rozmar dieťaťa len preto, že jemu sa to páči alebo niečo chce. Teda aj prísne slovo je tu na mieste. To predsa neznamená, že Vás preto prestane mať dieťa rado. Veď matka a otec sú pre dieťa prvými a najbližšími osobami, ktoré sa o neho starajú, chránia a vedú ho, odkedy prišlo na svet. Práve tu platí, že zo zanedbaných maličkostí pri výchove narastajú následky veľkosti katastrofy. Napríklad vtedy, keď sme si to ani neuvedomili a dieťa neučili, že v dávaní a braní musí byť rovnováha. Naša predstava o láske je často spájaná s postojom, dať milovanej osobe všetko do náručia, všetko jej zariadiť, nachystať, aby sa nemusela namáhať, aby mala všetko, nič jej nechýbalo a aby to mala v živote ľahšie, ako sme mali my. Milí rodičia, napadlo Vám niekedy, že ste práve týmto Vaším konaním možno ochudobnili svoje dieťa o možnosť vlastného prežitia, skúsenosti, o rozvoj vnútornej živosti a logického myslenia práve tým, že ste mu nezverili nejakú činnosť (primeranú jeho veku), za ktorú by cítilo zodpovednosť, pri ktorej by si precvičilo svoju šikovnosť a zručnosť, ale ktorú ste v obave, že by to pokazilo, urobili radšej sami a jeho poslali do izby hrať sa, čítať si? „Veď to budem mať rýchlejšie“. Napadlo Vám niekedy, keď ste naň nakričali, že má obe ruky ľavé, že ste spolu robili málo vecí, a preto asi nie je také šikovné? Iste, všetko, čo robíme s malým dieťaťom, zaberie dvakrát toľko času. Ale, ktoré z tých dvoch detí to bude mať v dospelosti ľahšie a bude si vedieť poradiť so všeličím, čo mu život prinesie? Nevidíme, že svojou „láskou“ vychovávame pohodlné a vnútorne lenivé deti, ktoré sedia celé dni pri počítači a ktorým je všetko jedno, nič ich nebaví, z prebytku energie len vystrájajú a zlostia, nič si nevážia. Príroda a tvorivá činnosť sú im cudzie. Ako má potom také dieťa pevne stáť vo svojom živote, keď poriadne nepozná svet, v ktorom žije? To sa prejavuje hlavne na ich neskoršom živote – nevydarené manželstvá, nevyrovnané osoby s pomýleným rebríčkom hodnôt. Nešťastné deti, siahajúce po alkohole, drogách, úteky z domu. A ako to vidíme napokon vo svete, deti siahajú po zbrani a zabíjajú. Ako dlho to potrvá, kým to príde k nám? Deti nutne potrebujú medzistupeň, aby mohli v živote stáť na pevnej pôde pod nohami! Veď aj to prežitie, že sa niečo nevydarilo, je pre každé dieťa veľmi cenné. Naučiť sa vyrovnať s tým, že v živote veľa vecí nejde rýchlo, alebo nie sú také, ako by sme chceli. A môže ho to motivovať viac popracovať na sebe. V uvedomení si svojich nedostatkov začne hľadať a rozvíjať nadanie, schopnosti, ktoré si na Zem prinieslo. Veď každý ich máme neúrekom. A dobrý rodič sa ich snaží v dieťati nájsť a podporovať ho v tom, aby ich rozvíjalo. Veď koľko dobra či pomoci môžu niekomu priniesť! Je až do očí bijúce, že dnešná generácia mladých pozerá po možnostiach, ako a kde prísť rýchlo a ľahko k peniazom bez toho, aby si ich musela odpracovať, dať za to nejaké vyrovnanie.Predsa keď sa chceme nadýchnuť, musíme najskôr vydýchnuť. V prírode máme tisíce príkladov. „Bez práce nie sú koláče“, to hovorili už naše staré mamy. „Len keď lásku dáš, tak ju aj dostaneš“. Každý dnes len čaká, že sa bude mať dobre, že bude mať všetkého dostatok. V každom z nás je túžba po živote v mieri a harmónii s ostatnými, kde si budú všetci pomáhať, ale ani nám nenapadne, že najskôr musíme niečo do sveta vyslať, keď chceme dostať. A nie hocičo. Keď sejeme bodľačie, všade, kadiaľ chodíme, len sa zlostíme a nadávame a ohovárame iných, nemôžeme sa predsa tešiť z úrody sladkých jahôd. Je to všetko dôsledok toho, že sme zanedbali viesť deti k tomu, že nič nie je náhoda a že všetko, čo dostanú, je len vyrovnaním za to, čo dali. Nehovoriac o nezmyselnej motivácii, keď deti dostávajú za známky peniaze. Deti sa musia naučiť pomôcť rodičom s láskou, bez toho, aby za všetko niečo hmotne očakávali. Či ísť po poštu do schránky, vyniesť smeti alebo poliať kvety na okne, primerane ich veku a schopnostiam. A až keď sú už veľké, za činnosti, za ktoré by cudzia osoba dostala plat, majú aj ony dostať primeranú odmenu. Keď adolescent niečo nesprávne vyvedie, veľmi sa hneváme. Predtým si však treba položiť otázku, prečo to urobil/a? Prečo sa naše dieťa takto správalo? Viedli a pripravili sme ho dostatočne do života, vysvetlili sme mu dobre a jasne, že to robiť nemá a aj to, prečo? Nie je to znovu len chyba nás, rodičov, výsledok niečoho, čo sme vo výchove možno i nechtiac, či nevedome zanedbali? Či sme sa naozaj nenaháňali len za tým, aby sme hmotne zabezpečili celú rodinu a práve tie hodnoty, ktoré sa hmotne odovzdať nedajú, ale ktoré sú pre jeho život cenné a dôležité ako sú pravdovravnosť, úprimnosť, čestnosť, zodpovednosť, cit pre pomoc blízkym a ktoré sme mu odovzdať nedokázali? Patria sem aj nespočetné situácie, keď dvaja mladí ľudia, ktorí sa majú radi, náhle zistia, že na svet sa hlási nový život a v precítení zodpovednosti, ktorá z toho vyplýva, uzavrú manželstvo, alebo niekedy aj nie. Tieto manželstvá väčšinou do dvoch rokov skončia rozvodom. Prečo? To, že nehotové osobnosti, ktoré si ešte nevedia dať rady so svojím životom, majú v ňom zmätok, nevedia, čo vlastne od neho očakávajú, ktoré sa nezamýšľajú nad jeho cieľom či zmyslom majú náhle zodpovednosť navyše aj za život niekoho ďalšieho – už to, že taká situácia nastala, dokazuje, že vo výchove nebolo niečo v poriadku. Rodičia nevedomky búrajú a ničia pocit studu vo svojich deťoch, ktorý im je daný ako veľká ochrana pre život a ktorý je zrkadlom ich vnútornej krásy a čistoty, keď ich ako malé deti nechávajú pobehovať nahé po kúpalisku, obliekajú im obtiahnuté veci alebo mini-sukničky a tým ho úplne zničia. Práve stud, jemná ozdoba každej ženy chráni mladých ľudí pred predčasným telesným spájaním bez pravej duchovnej lásky a dokonalej harmónie dvoch milujúcich sa a navzájom sa dopĺňajúcich duší. A to nevravím o tom, že dnešné pomužštené ženy nosia nohavice a krátke vlasy. (Prejavilo sa to najmä počas vojny, keď sa ženy pomužštili vnútorne, tým, že ťažko pracovali v továrňach a na poliach a v obliekaní sa to potom takto navonok už iba prejavilo.) Kam sa podela pravá ženskosť, ktorá sa prejavuje jemnosťou citu, dobrosrdečnosťou, kde je pôvab? Koľko je na svete žien, ktoré svoje prázdne vnútro zakrývajú leskom, šminkami a ozdobami, ale ktoré sú svojou povrchnosťou hanbou celému ženstvu na tejto Zemi?! Ako, kde a od koho sa môžu a majú naučiť dnešní dozrievajúci mladí muži vážiť si ženu, ktorí viac nebudú urážať okoloidúce mladé ženy nemiestnymi narážkami, ktorým oni vravia „komplimenty“, ktoré sú urážkou ženskej dôstojnosti všetkých žien – tým, že v nich títo muži vidia len nástroje na ukojenie svojich vášní? Čo sa stalo s pravými mužmi, ktorí by bránili, ochraňovali všetko jemné a čisté, dobré a vytvárali ženám potrebný priestor pre rozvíjanie ich jemnosti a čistoty? Naozaj toto všetko pramení z výchovy a z nás rodičov samotných. Ako môže viesť dieťa životom rodič, ktorý v tom sám nemá jasno? Ako môžem očakávať vzorné správanie sa dieťaťa, keď sám rodič nemá ani predstavu o slušnom správaní, ohľaduplnosti v medziľudských vzťahoch, rodič, ktorý poriadne nevie, čo je zodpovednosť, ktorý klame a aj si vezme, čo mu nepatrí? Keď sa dieťa narodí, začína si všetko okolo seba všímať a napodobňovať to. Všetko, čo deti vidia doma, to, ako sa rodičia doma k sebe správajú, sa im zdá normálne. Aj to, keď otec príde domov, nakričí žene, že jedlo ešte nie je hotové, alebo keď rodičia v práci „nakúpia“. Zdá sa im to normálne a keď sa takto správajú v škôlke či škole k spolužiakom, vôbec si nie sú vedomí toho, že robia niečo zlé. Je to pre nich úplne normálne. Nechápu, „že sa učiteľka rozčuľuje, zjedol som Ferovi desiatu, je tam toho“. „Aká matka, taká Katka“. Deti sú naozaj naším zrkadlom! Natíska sa otázka milí rodičia, kde majú vidieť v dnešnej dobe Vaše deti vzor, keď dookola, vo filmoch a televízii ho vidieť nemôžu? Keď sú deti väčšie, snažia sa začleniť, nájsť si svoje miesto v našej spoločnosti, robia veci tak, ako to robí väčšina. A nech nás nemýli sebaklam, že predsa väčšina koná správne. Aké krásne hodnoty, potrebné pre život v nich majú zakoreniť? Čo si odnášajú do života po programoch plných násilia, obnažovania žien, fyzického a psychického násilia na nich páchaného, ktoré vidia každodenne vo filmoch a reklamách? Už to, že je to žiadané a že to televízne spoločnosti vysielajú, aby nestratili sledovanosť, svedčí o tom, ako hlboko už morálne klesla celá naša spoločnosť! Myslíte, že na to médiá prispievajú kladným spôsobom? „Áno, posťažujeme sa, že ‚v telke zas nič nejde‘ a celý večer prepíname“. Vôbec nám nenapadne vypnúť ju a napríklad si niečo prečítať, poslať deti do svojej izby, keď nadišiel čas ich odpočinku, alebo sa s nimi porozprávať o tom, čo v ten deň zažili. Alebo napísať podnetný list na patričné miesto, aby kompetentní konali v zmysle čestnosti, morálky a zdravého spoločenského vývoja. Viete si predstaviť, ako vysoko sa celý náš národ pozdvihne, keď naša mládež uvidí okolo seba a v nás len to pekné a dobré a vzor vo všetkom? Ak uvidia, že Vy sami si stojíte za vysokými morálnymi a mravnými hodnotami, že „ocko vezme mamke ťažkú tašku“, že si ju váži, že vstane, aby si nejaká žena (a je úplne jedno, či staršia alebo mladšia) mohla v autobuse sadnúť, že máte úctu k jedlu, ktoré nám príroda v hojnosti dáva napriek tomu, že ju všemožne ničíme, znečisťujeme a rabujeme; a ak sa presvedčia o tom, že neklamete, budú si Vás Vaše deti prirodzene vážiť a rešpektovať a keď budú potrebovať, prídu a zdôveria sa Vám a určite Vás poprosia aj o radu. Napadlo Vám niekedy, že to nemusí byť puberta, keď si so svojím dieťaťom prestávate rozumieť, ale že je z Vás sklamané, pretože Vás pristihlo, že Vy – jeho životný vzor – klamete, že slovo, ktoré ste mu dali, ste nedodržali a že ste vyzradili, s čím sa Vám zdôverilo, a to dokonca pred známymi, ktorí boli práve na návšteve a tým ste ho zradené ešte aj riadne strápnili a vysmiali? Keď sa všetci úprimne pozrieme poctivo do svojho vnútra, nájdeme tam veľa chýb a prehreškov. Ako môžeme potom od našich detí požadovať, aby žili príkladným životom? Ako sa z nich má stať človek s veľkým „Č“, keď my sami takými nie sme? (Žiaľ, nie sme, ale česť výnimkám. Lebo keby takých bolo viac, alebo, keby sme takými Ľuďmi boli, naša spoločnosť by vyzerala úplne inak a nečestní ľudia a zlo by tu vôbec nebolo trpené.) Málo sa zamýšľame nad všetkým, čo robíme, je nám jedno, pre koho pracujeme a že tým podporujeme a rozširujeme zlo, len keď nám za to dobre platia. Pretože nemáme radi konflikty a bojíme sa aj zodpovednosti, ktorá z toho vyplýva. Čo ak sa náhodou postavím na nesprávnu stranu? Tak na toto si, milí rodičia budete musieť odpovedať sami. Prajem Vám k tomu veľa dobrého chcenia a vnútornej sily. Myslite stále na to, že to, akým smerom ideme, nám dáva tušiť, aká budúcnosť nás čaká. Čo bude čakať Vaše deti? Ako to tu bude vyzerať potom, keď naše nevychované deti budú mať svoje deti? Aj keď sa to s nami rúti nadol šialenou rýchlosťou, je ešte stále čas zmeniť a zastaviť to! Marcela P. | |