Spomienky súčasníkov na Ľudovíta Štúra
Narodil sa 28. októbra 1815 v Uhrovci ako syn učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny – autor súčasného slovenského spisovného jazyka, učiteľ, politik, spisovateľ, jazykovedec, novinár... Štúr na snemeVyslanstvo Štúrovo bolo maďarskej strane náramne pichľavým tŕňom v oku, Slováci však s hrdosťou hľadeli na to, ako zmužile si Štúr, dokonale znajúc maďarskú reč, počínal vo svojej vyslaneckej hodnosti. Radosť bolo vidieť, ako Zólyom városa érdemes követe (zaslúžilý vyslanec mesta Zvolena, bol to obvyklý spôsob, ktorým sa maďarskí snemovníci verejne oslovovali) ľavou rukou o svoju šabľu podopretý, v čistej maďarčine, mužným, až do najposlednejšieho kúta snemovne zasahujúcim hlasom rečnil, prísnym okom karhajúc nepriaznivcov, ktorí ho svojím „Halljuk, halljuk!“ („čujme, čujme“, patriční to, pravda, volali tak dlho, až samým „čujme“ znemožnili hovoriť) chceli pripraviť o právo slova. Rečnil Štúr vo všetkých dôležitejších snemových otázkach, najmä však vo veci urbárskeho odkúpenia, za ktoré vo svojich novinách obratným perom bojoval a za práva národa slovenského, keď sa pretriasala otázka národných škôl. Štúr bol vysokej, kostnatej, mužsky peknej postavy, so zrejme cholerickým výrazom tváre, najmä však čierne oči, ukryté pod hustým obočím, prezrádzali oheň jeho ducha, keď ho nejaký zaujímavý predmet rozhovoru pohol k čerstvejšej reči. Štúr bol, pokiaľ ide o myseľ, človek ideálov, pokiaľ ide o srdce, šľachetná úprimná duša, ktorá ako sama statočne zmýšľala aj s celým svojím národom, aj s jeho jednotlivými členmi, tak nevedela ani statočnému presvedčeniu iných podkladať hanebné a nečisté pohnútky. Preto aj Štúr, pri všetkom odpore proti svojmu literárnemu počínaniu, ako človek nemal protivníka. Omyly a chyby Štúrove – ktože by bol bez chyby? – pochádzali najviac z toho, že sa jeho ideály často nezrovnávali so skutočnosťou života, vo svojej ideálnosti nebral Štúr vždy osoby a veci, aké sú, ale aké by mali byť. Nie je teda div, že i mnohé nádeje života jeho zostali nevyplnené. Šľachetné srdce nebohého nieslo však každú takúto ranu zmarenej nádeje s mužskou odhodlanosťou, bez najmenšieho ublíženia tomu, v kom alebo v čom nebolo vyplnené jeho očakávanie. Najsilnejší výbuch, ku ktorému sa dalo popudiť jeho rozhorčené srdce, bolo, že s nevysloviteľným výrazom tváre, očí a reči, povedal prítomnému: „Koža, braček! Koža!“, čím bolo dokončené odsúdenie osoby a skutku. ORMIS, J. V. (zost.): Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry 1955. Štúr ako pedagógŠtúr bol mimoriadny zjav tej doby. Vždy oduševnený ako prorok, plný základnej vedy. V dejinách Slovanov uskutočnil ten veľký div, že sa okolo neho združili Slováci, Moravania, Česi, Srbi z Vojvodiny a Šumadije, Chorváti, a to v najväčšej vzájomnej svornosti. Všetci sme bratsky žili, svorne pracovali, všetci sme horeli za vedou. Spolu sme sa učili i mučili, ak sme mali nejakú ťažkosť. Spolu a svorne, bratsky sme sa trošku i zabavili, ale iba začiatkom mesiaca, keď sme dostali nejaký ten grajciar z domu. Potom sa celý mesiac horlivo pracovalo. Štúr nám bol okno, cez ktoré sme s pýchou hľadeli na celé Slovanstvo a jeho úlohu v dejinách. Štúrovou obľúbenou vedou bol dejepis. Hneď v prvý rok po návrate z Nemecka prednášal nám filozofiu dejín, a to konkrétne, so špeciálnymi dejinami všetkých slovanských kmeňov. Štúr vedel vychovávať z mládeže samostatné charaktery, vedel ju podnietiť a usmerniť na duševnú prácu a čo je najhlavnejšie, mládeži sa páčila tá práca. Hodno bude načrtnúť tajomstvo Štúrovej magickej metódy. Hľa, tu je v krátkych črtách tak, ako som ju pochopil abstrakciou sám, ako päťročný Štúrov poslucháč: 1. Intuícia, nezostávať na povrchu, neosvojovať si hotové výsledky, ale ísť sám do hĺbky. Široký potok je plytký, úzky je hlboký. 2. Len to je platné, čo vášnivo, oduševnene utvoríme. Veda nestrpí nádenníkov. 3. Vec poznáme len vtedy, keď sme ju zoznali v jej rozvoji. 4. Disharmónia je nebezpečná pri vzdelávaní. Preťažiť jeden moment ducha, napr. pamäť, znamená zabíjať všetky ostatné duchovné momenty, cit, rozum, atď. Človek takto vzdelaný je v živote ako rozladený klavír. ORMIS, J. V. (zost.): Súčasníci o Ľudovítovi ŠtúroviSlovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1955 Štúrove posledné dniOn umrel, podľa vlastného svojho názoru, ktorý dávno pred smrťou mi rozkladal, keď uvažoval o osobnosti Julia Ceasara a jeho smrti. Štúr umrel práve včas, keď veľké veci vykonal a k väčším sa chystal. „To je pekná smrť“, hovoril, „keď hrdina padá v mladom veku, prv, než svet môže vidieť jeho mdlobu, aká konečne na každého prísť musí.“ Tu sme sa nezhodovali s Ľudovítom, ale bolo v tom tušenie jeho osudu tragického. Tušenie prorocké jeho skončenia je vyrazené i v tom epigrame na Modru: „Bílá snad si byla, když Modrou teď se nazýváš, černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš!“Tento nápis patrí ešte do študentských dôb Ľudovítových, tak asi do roku 1835. Písali sme česko-slovensky a vtedy ešte Modra nestála zhola v nijakom pomere ku Štúrovcom. Mne tento nápis citovaný zavčasu prichodil podivným. Dôverného priateľa svojho, niečo skôr s Ľudovítom sa oboznámivšieho Juraja Bojislava Záborského, som sa ja už v roku 1836 spytoval, čo by to znamenalo v tom nápise: „černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš!“ On nemohol mi to vysvetliť. Keď som sa zoznámil s Ľudovítom, prvé bolo, na čo som sa domáhal. Ľudovít sa usmial a riekol: „To mi len tak v zadumaní nad Modrou prišlo na um, nie žebych niečo určitého bol myslel.“ Ako bych som zabudol na prvú otázku túto, ešte roku 1848 spytoval som sa, čo s tým nápisom chcel. To však bolo i posledné spytovanie sa: lebo odpoveď Ľudovítova prešla mi kosti. Ja bál som sa odvtedy o jeho život. „Ale očuješ“, vetil Ľudovít, „čo ti tak ten môj starý nápis vrčí v hlave? Už si sa ma niekoľko ráz na to dopytoval. Aby sa mi Modra ozaj raz nestala čiernou!“ Nechali sme tú nahodilú náhody myšlienkovej otázku, ale ja ten nápis v mysli i pamäti svojej nosil som dlhé roky. Až o sviatkoch vianočných r. 1855 doletel posol z Modry so zvesťou ako noc čiernou: Ľudovít 22. decembra nešťastne na poľovačke padnúc, vlastnou puškou, vystrelivšou, ranený na smrť leží. V denníku mojom oznamov cirkevných stojí zo dňa toho: „Do modlitby naší církevní zavřeme muže jednoho, jenž jest jměním obecním národa našeho a okrasou církve evanjelické, jemuž v těžké nemoci jeho přáti budeme Božího smilování a vysvobození z ruky smrti ukrutné, takto za Ľudovíta Štúra i za nás všech se modlíce.“ Modlitba bola s hlasitým plačom polohlasne za mnou odriekaná. Nemoc tá skončila sa smrťou oslávencovou dňa 12. januára 1856. Vyplnil 40 rokov, 2 mesiace a 14 dní pohnutého, činného, tvorivého života. V najkrajšej sile muža mladého, ako sa mu to pozdávalo v dumaniach jeho o svete a živote značnejších ľudí, dokonal beh svoj v meste, ktoré si obrazotvornosť jeho dávno pred katastrofou touto označila za „čierne“. Čiernymi boli tie dni jeho veľkých bolestí, od 22. decembra 1855 do 12. januára 1856, ktoré zniesol v následkoch celej rany strelnej, lebo ani vybrať ju nedôverovali si, ani k amputácii prikročiť sa neopovážili lekári. Čiernym rúchom priodela sa Modra v deň pohrebu Ľudovíta Štúra, a čiernym rúchom priodela sa milenka jeho, zádumčivé Slovensko, a zvesť o jeho smrti rozsmútila kruhy slovanské po šírej Slávii. Ja, znajúc ho voskrz, znajúc jeho uboleného srdca hlboký cit, jeho duše žiale nad osudom národa slovenského, myslím, že keby i čierna hodina tá poludňajšia dňa 22. decembra nebola prišla v podobe nešťastnej poľovačky, jeho život zemský nebol by dlhý býval. Oň sa obávali všetci, ktorí znali ten Vezuv ohňov vnútorných. Pohromy národ náš zachvátivšie boli by nám umorili to srdce citlivé, ten organizmus jeho z najtenších nitiek zotkaný a nástojky od jednej točny ku druhej zmietaný. Jeho vyniesla až k extázi dobrá zvesť zo sveta slovanského, ale na druhej strane zronila ho v najhlbšiu priepasť žiaľu zradná, chabá duša, pobadaná v národe, alebo charakter neodhodlaný tých, čo povolaní sú slúžiť k dobrému národa! Býval som svedkom nesmiernych týchto pohnutí duše tejto vznešenej. To, čo sme po jeho smrti prežili, i víťazstvá myšlienky našej a jej pokrok, i sklamané nádeje, i konečne surového násilenstva bezbožné údery a nevďakou splácané služby národa, toto všetko by ten éterický organizmus Ľudovítov nebol zniesol. Hodžovo srdce puklo žalosťou nad osudom národa. Ľudovítove ohne v hrudi plápolavé spálili by boli tento stroj jemný. Ale to sú ľudské myšlienky: inak Boh riadi národy, a čo nášmu národu v Ľudovítovi Štúrovi dal Boh, to berme s vďačnými chválami a o tom rozmýšľajme, aby sme sa vzdelali na tomto vzore kremobyčajnom! HURBAN, J. M.: Ľudovít Štúr. Rozpomienky. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry - Bratislava 1959 Spracované podľa: www.stur.sk Súvisiace články: | |