Pútnici pri modrom prameni
V jednej z prenádherných Božích záhrad, ktoré večne bohato a krásne kvitnú vo sférach oveľa svetlejších a čistejších ako Zem, vyviera lahodný prameň. Jeho priezračné kvapky padajú ako jemný dážď z vysokej skalnej steny a veselo sa rinú pomedzi pestré kamene, obrastené zamatovým machom až na miesto, kde ich osviežujúcu vlahu pojme veľká, snehobiela mramorová nádrž. V nej sa priezračná voda tmavomodro trbliece, akoby vpila všetku žiaru nebeskej klenby, blažene sa trblietajúcej nad ňou a nemohla nikdy vyblednúť. Nádrž je naplnená vždy až po okraj, aj vtedy, keď si dúšok z nej pre seba vyprosí viac smädných. Prameň neúnavne prýšti, aby osviežil pútnikov, ktorí k nemu prídu. Brehy prameňa lemujú nádherné kvety na vysokých, štíhlych stonkách, ktoré sa kolíšu v miernom vánku. Stoja vážne, a radostne i v okolí bielej nádrže. V ich kalichoch sa zlatisto trbliece tajomstvo. To, čo sa v nich ukrýva, je znamenie, ktoré im Boh a Pán vryl prstom svojej Všemohúcnosti. Pútnici, ktorí sa s údivom skláňajú nad otvorenými kalichmi, hovoria týmto kvetom „modré kvety Božie“. Viac nevedia povedať, ale čo všetko sa skrýva v tomto názve! Modrý prameň smú svojou čistotou strážiť tri sestry. Pramena stráži miesto, kde prameň vyviera a stará sa o to, aby číru vodu neskalilo ani zrnko prachu. Má odeté dlhé biele splývavé rúcho a okolo jej pôvabnej postavy akoby sa šírili tóny piesne, predchnutej láskou. Merena v modrom šate naberá z nádrže do podávaných pohárov osviežujúcu vodu života a nikdy nenaberie ani o kvapku viac, ani o kvapku menej. Nežné ruky Zdraveny v ružovom rúchu uzdravujú choré oči a posilňujú ranené srdcia. Pri modrom prameni tak vládnu radostne a šťastne tri sestry, ktoré Najvyšší povolal do posvätnej služby. Pôsobenie jednej dopĺňa a posilňuje pôsobenie ostatných dvoch. V noci, keď sa slnko obráti k Zemi chrbtom a bledý, mlčanlivý mesiac zavesí na tmavú oblohu svoju okrúhlu lampu, v pozemskej noci, ktorá načúva najvrúcnejším modlitbám ľudí, obťažkaných bremenom starostí, stúpajú nahor duše, ktoré vo svojich ťažkostiach a starostiach úpenlivo prosili o pomoc, o novú silu tam, kde ju možno nájsť: v Božom Svetle. K ľuďom, ktorí sa vážne a pokorne modlili, takže sa ich duše uvoľnili, blížia sa neviditeľne ľahké, svetlé postavy. Pomáhajú im vymaniť sa z ťažkého pozemského plášťa, aby sa mohli vydať na cestu do záhrad Svetla. A čím vrúcnejšie prosila duša Všemohúceho Boha, čím viac v Neho verila a dôverovala Mu, tým krajšie a rýchlejšie sa môže vznášať nahor pri svojom lete do sfér, kde na ňu čaká pomoc. Ich prosba sa sformovala do priezračného kalicha, ktorí si smú vziať so sebou, aby si doň nabrali osviežujúci nápoj pre svoje vysmädnuté duše. K modrému prameňu ich posielajú neviditeľné ruky. Na všetkých cestách im sprievodcovia ukazujú smer a zlaté mosty ich vedú do výšin, kým nedospejú k miestam, po ktorých ich duša nevedomky túžila. A už prichádzajú unavení a utrápení ľudia, chorí a tí, čo potrebujú útechu. Prichádzajú aj tí, ktorí v sebe nesú veľké prianie a túžbu, ľudia, hľadajúci Svetlo a bojujúci za Pravdu – každý so svojím kalichom v ruke. Podľa toho, ako usilovne hľadali, je kalich veľký alebo malý, vojde sa doň veľa alebo málo osviežujúceho nápoja. Vidíte tie nekonečné zástupy, ako putujú k mramorovej nádrži modrého prameňa? Prosebne naťahujú ruky. Merena dáva Pramene znamenie a voda z prameňa začína s hlasnejším šumom prúdiť do nádrže. Merena neúnavne naberá a naberá. Stačí jej jediný skúmavý pohľad do tváre pútnika a hneď vie, koľko každému patrí. Zdravena stojí vedľa nich, často nepovšimnutá, ale každého pozorne sleduje. Ticho zachytí rukami toho, kto by mohol na nezvyčajnom kvetinovom koberci zakopnúť a pevne ho podoprie. Potichu zdvihne varovný prst pred tým, kto sa správa príliš nespútane, ukazuje smer návratu domov a dotykom ruky posilňuje slabých. V tom sa k mramorovej nádrži blíži so zdvihnutým kalichom žena a prosí. Prebdeté a preplakané noci zanechali stopy na jej tvári, ale v jej očiach žiari lúč šťastia a nádeje. „Daj mi dúšok sily, prosím,“ obracia sa na Merenu, ktorá sedí na okraji nádrže a stále ešte naberá. „Tak veľmi som po ňom túžila!“ A Merena jej pôvabným pohybom podáva kalich. Ale na jej prekvapenie žena nepije. Obracia sa a chce si pohár vziať so sebou. „Kam ideš so svojím pohárom?“ pýta sa Zdravena a matersky ju objíme. „Chcela by som ho zaniesť svojmu synovi,“ zašepká duša a privinie si pohár bližšie k sebe, akoby sa bála, že ho bude musieť vrátiť. „Prečo si poň nepríde sám?“ pýta sa Zdravena a jej vrúcny pohľad padá ako ranná rosa do ubolenej duše matky. „Kráča po temných cestách,“ odpovedá žena, pery sa jej chvejú a naplnená studom skláňa čelo. „Prijme ho od teba? Bude z neho piť?“ pýta sa Zdravena ešte raz. Vtom z očí, ktoré sú od plaču takmer vyhasnuté, vyhŕkne nový prúd sĺz. „Aj keby som musela prejsť všetky pozemské cesty, aby som ho našla, aj keby som za ním mala ísť do temnôt, chcem mu priniesť vodu života, chcem mu pridržať pohár pri ústach a poprosiť ho: ‚Napi sa z neho!‘ Myslíš, že by odstrčil ruku svojej matky?“ Úzkostlivo visí pohľadom na jasných očiach Zdraveny. Tá jej jemne položí ruku na oči a povie: „Urob, čo musíš.“ Opatrne, tak aby nevyliala ani kvapku drahocennej vody, sa žena obracia a vracia sa tam, odkiaľ prišla. Svetlé ruky jej pomáhajú a sprevádzajú ju. A duša matky chodí po všetkých pozemských cestách a hľadá syna, ktorý ju opustil a nechce už o nej nič vedieť, napriek tomu, že ona sama sa o neho ešte vždy láskyplne stará. Duša neúnavne hľadá strateného syna. „Zomrel,“ tvrdili susedia a priatelia už pred niekoľkými rokmi. Ale matka to vedela lepšie. Či za nocí neslýchala úzkostlivé volanie z diaľky? Nebola to duša jej syna, ktorá ju volala bez toho, aby o tom vedela? Za týmto hlasom teraz matka šla, presvedčená o tom, že ho nájde. „Je nešťastný, potrebuje ma,“ hovorila si duša a zrýchľovala kroky. „Kto vie, ako veľmi ma potrebuje. Som jediná, kto mu môže pomôcť. Chcem mu pripomenúť, ako mi ako dieťa sedával na kolenách a ja som mu rozprávala o ďalekých krajinách, ako som ho učila zopnúť malé rúčky a ďakovať Bohu za krásny deň, ktorý prežil. Ako často sme sa spolu pozerali na mesiac a hviezdy na večernej oblohe a on sa ma pýtal: „Kde býva milý Boh? Sú to jeho okná, z ktorých žiari zlaté nebeské svetlo?“ „Áno, môj maličký,“ – pre matku bol ešte stále maličký, aj keď už mnoho rokov žil v cudzine a prebíjal sa životom – „to sú okná, z ktorých svieti Božie svetlo,“ povedala duša, pohrúžená do sna. Zazdalo sa jej, akoby jej Viliam sedel opäť na kolenách a hľadel s ňou na hviezdy. „Mamička!“ Nevolá ju ktosi z diaľky? Duša sa vydesene porozhliadla. Jej Viliam ju volá, možno je v núdzi! „Všemohúci, dovoľ mi nájsť ho!“ prosila vrúcne. „Túži po mne, volá ma, musím mu ešte raz ukázať Tvoje svetlo! Nenechaj ho zomrieť skôr, ako k nemu prídem!“ „Mami!“ ozvalo sa ešte raz hlasnejšie a naliehavejšie. V tom volaní bola smrteľná úzkosť. „Ja prídem!“ odpovedala duša matky. „Hneď som pri tebe, Viliam!“ Pozrela sa na svoj pohár, ktorý ešte stále niesla starostlivo v ruke. Nestratila sa ani kvapka, modrý nápoj sa perlil až po okraj. V bolestnej obave o syna jej už takmer dochádzali sily. Odpila z pohára a prenikla ňou nebeská sila. „Vďaka, Všemohúci! Vďaka!“ modlila sa. „Teraz ho nájdem.“ V malom prístave na horúcom juhu ležal v osamelej búde na tvrdom lôžku námorník, biedne prikrytý len niekoľkými špinavými handrami. Bol smädný. Bola neznesiteľná horúčava. Okolo neho bzučali muchy a tým len zväčšovali jeho utrpenie. Bol príliš slabý, aby zdvihol ruku a odohnal ich. Ťažko dýchal, hruď sa mu prerušovane zdvíhala, každý nádych a výdych mu spôsoboval veľkú bolesť. Pred očami, zachvátenými horúčkou, sa mu vynárali obrazy. Nemohol zabrániť tomu, aby sa mu neobjavovali, nemohol ich od seba odohnať. Prichádzali a odchádzali bez jeho vôle. Videl sám seba ako dieťa v náručí matky. Mal ľahké srdce a veselú myseľ. Len bol tvrdohlavý. Čo si vzal do hlavy, to musel urobiť, aj keď ho matka ustavične napomínala, varovala a trestala. „Ublížiš si, keď vezmeš do ruky ten ostrý nôž,“ povedala mu matka – a už sa porezal. Obviazala mu ranu. Teraz ho znovu zasiahol jej vyčítavý pohľad, rovnako ako pred chvíľou. „Nechoď za Rudolfom,“ varovala ho matka. „Od neho sa nič dobré nenaučíš.“ Videl sa, ako tajne s Rudolfom fajčí, ako podvádza učiteľov a ľahkomyseľne vyvádza. „Nechal sa pokaziť,“ usúdili učitelia a vylúčili ho zo školy. Vtedy po prvýkrát matka kvôli svojmu dieťaťu plakala. Jej slzy padali teraz na Viliamovu boľavú hruď a každá ho žeravo pálila. Až teraz vedel, akú bolesť jej spôsobil. „Mami, chcem ísť preč, ďaleko odtiaľto, tu ma nikto nemá rád,“ objavil sa raz pred matkou. „Nechaj ma odísť hľadať si svoje šťastie inde.“ Naozaj vtedy nevidel, ako sa matke pri jeho prosbe chveje srdce? Teraz cítil jej bolesť, akoby bola jeho vlastnou. „Sľúb mi, že sa ani jeden deň nezabudneš pomodliť!“ prosila matka a Viliam jej to sľúbil. Matka položila svoju ruku na jeho hlavu, keď sa s ňou lúčil. Teraz ho tá ruka pálila ešte silnejšie, ako vysiľujúca horúčka a rana v jeho boku. „Nezabudni na mňa,“ prosili dve modré oči, ktoré sa za ním dívali, keď dlhými krokmi odchádzal z ich mestečka. Ako dlho si už nespomenul sa Aničku od susedov, s ktorou vyrastal! Azda nevedel, že naňho čaká? Či jej nesľúbil, že keď bude dospelý, vráti sa a privedie si ju domov? Kde zostali jeho sľuby? Videl sám seba ako námorníka, plaviaceho sa po celom svete. Ako rýchlo zabudol na sľub, ktorý dal matke! Pod vplyvom hrubých rečí a zlých kamarátov sa prestal modliť a na matku myslel len zriedka. Život sa s ním však nemaznal, drsne s ním zatočil! „Len tak, ako si si to zaslúžil,“ zašepkal hlas v jeho vnútri. Už dávno sa odnaučil modliť sa. Teraz tu ležal opustený, chorý a zranený a musel sa pozerať na to, čo nechcel vidieť: Na svoju matku, ako večer čo večer sedáva pri okne a myslí na neho. Videl, ako sa jej pery pohybujú a vedel, že sa za neho modlí. S pocitom hanby, ktorý už dlho nepoznal, zaboril hlavu do vankúša a zatvoril oči. Márne, obrazy nezmizli a prenasledovali ho ďalej. Videl, ako matka ide naproti poštárovi a pýtavo sa naňho pozerá, ako poštár krúti hlavou a bez slova odchádza. Cítil teraz jej sklamanie a preklínal sám seba. „Takú lásku si mal,“ zašepkal znovu hlas v jeho vnútri. „Mohol si ju mať ešte dnes, keby si bol chcel!“ Žije matka ešte? Odrazu sa ho zmocnila prudká túžba. Zatúžil ešte raz počuť jej hlas, cítiť jej ruku, ako ho hladká po vlasoch, ešte raz sa jej opýtať: „Máš ma rada?“ „Mami!“ zastonal smrteľne zranený muž. Ako strašne ho bolela rana na boku, kam ho v tmavej uličke bodol Španiel po prudkej hádke – prečo? Pre jedno neuvážené slovo! Ako neužitočne premárnil život! Teraz tu ležal smrteľne zranený, sám, zabudnutý a opustený. Nik naňho nemyslel, nik sa oňho nestaral, len špinavá Concha, ktorá mu zo súcitu nosila vodu a trochu chleba. Viac sama nemala. V schátranej, doskami obitej stene vedľa jeho postele zívala trhlina široká ako dlaň. Je vonku chladno? Viliam namáhavo otočil hlavu tak, že mohol cez trhlinu vyzrieť von. Vtom mu v ústrety zažiarila jedna hviezda tak jasne, ako svietili hviezdy, keď sa v detstve modlieval v matkinom náručí. „Mohol by som sa ešte pomodliť!“ A v jeho duši sa poprvýkrát po rokoch opäť prebudila túžba po niečom vyššom, čistejšom. Ale pravé slová v ňom zomreli. Hrubé, tvrdé, bezcitné, sebecké slová usmrtili v jeho srdci slová jemné, čisté, silné. Pamätal si len jediné slovo, ktoré sa čisto ozývalo v jeho vnútri: „Matka!“ Spozornel. Že by začul odpoveď? „Ja prídem!“ zaznelo k jeho sluchu. Matka prichádza, ona žije a ide za ním. Duša smrteľne zraneného vyslala ešte raz výkrik: „Matka!“ Lúče hviezdy v ňom prebudili nádej. Uľavilo sa mu, už necítil bolesť a jeho duša roztvorila náruč v ústrety mihotavému svitu hviezdy. Cítil len veľký smäd, nesmierny, neuhasiteľný smäd. Ale nebol to už pozemský smäd – to jeho duša žíznila po Svetle, po čistote. Zomdlené telo kleslo naspäť. Tu sa ticho otvorili nízke dvere a nečujnými krokmi pristúpila k jeho biednemu lôžku tá, po ktorej tak túžil. V rukách držala niečo žiarivé, svetlé. Videl len jej oči plné lásky a priezračný kalich s modrým, chladným nápojom. Jemne mu pridržala kalich pri perách a riekla: „Pi!“ Umierajúci pil s očami upretými na matku, pil a pil, kým nevyprázdnil kalich. Matka povedala: „To je voda života z modrého prameňa, je v nej Božia sila.“ Mužove oči prehovorili: „Ty ju prinášaš mne, stratenému synovi? Odpustila si mi?“ A matka odpovedala rovnakou rečou bez slov: „Všetko som ti odpustila, nasleduj ma, povediem ťa znovu k Božiemu Svetlu.“ Mužova duša, ktorá bez bolesti opustila svoje telo, vložila ruku do matkinej dlane a prosila: „Choď predo mnou, budem ťa nasledovať.“ Dúšok z modrého prameňa Božej sily ju posilnil na cestu. „Nechaj si ten kalich a neoddýchni si, kým ho znovu nenaplníš pri modrom prameni,“ povedala matka odchádzajúcej duši na rozlúčku, keď sa sama musela vrátiť na Zem. Duša si kalich vzala. Cesta bola namáhavá, ale viedla nahor, tam, kam ukázala matkina ruka. Viedla v ústrety Svetlu, z ktorého jej matkina láska smela priniesť silu. Niekde na Zemi sa prebudila jedna matka, posilnená ako ešte nikdy, s novou radosťou v srdci a s vedomím: „Môj syn je na ceste domov do Svetla. Vďaka Bohu, Milosrdnému!“ Susanne Schwartzkopff | |