Predchádzajúca časť: Príbeh spoza opony - 1.časť

Príbeh spoza opony 2.časť

Sila odhodlania

Náhle sa Tomáš vzchopil. Takto naozaj len zahynú vo večnom spánku. Musia sa o to aspoň pokúsiť! Vzal fakľu a pomaly sa pohol smerom k mostu, že sa na protivníka aspoň pozrie. S prekvapením zistil, že odrazu môže stáť. Síce s veľkými ťažkosťami, ale môže. Opatrne vstúpil na most a postupoval vpred. Naraz sa pred ním z tmy vynorila zavalitá postava a keď na ňu dopadlo svetlo fakle, Tomáša prepadlo zdesenie. Tvor bol o hlavu vyšší ako on, ramená dvakrát také široké, samý sval. Z ohyzdnej tváre si ho divo premeriavali malé, vpadnuté oči a z úst mu trčali dva špicáky. Preľaknutý Tomáš cúvol, otočil sa a ako najrýchlejšie mohol, vrátil sa k Jurajovi.

„Vidíte, čo som vám hovoril, sme stratení!“ zastonal Juraj.

Tomáš sedel sklesnuto vedľa neho a cítil, ako ho aj tá trocha sily, ktorú sprvu pocítil, zase opúšťa. Náhle si uvedomil, že tvor na moste vyzerá presne tak, ako si vždy predstavoval trolla, ktorý v rozprávkach a niektorých fantastických knihách strážil mosty a bránil pocestným, aby pokračovali v ceste. Lenže v príbehoch sa vždy objavil nejaký hrdina, ktorý hrozného trolla zahnal. Tu sú len oni dvaja. To sa predsa nedá, je to nespravodlivé, chcelo sa mu zakričať od zúfalstva. Pomaly sa v ňom však toto zúfalstvo začalo meniť na rozohnenú odhodlanosť. Naspäť nemôžu ísť, zostať tu tiež nie, tak proste pôjdu ďalej, nech sa deje, čo sa deje! Obrátil sa k Jurajovi a pomykal ním.

„Vstávajte, ideme na toho trolla! Nemáme čo stratiť! Nájdeme si nejaké vhodné kamene, je ich tu viac než dosť, a skúsime sa dostať na druhú stranu. Horšie ako zostať tu to už byť nemôže. No tak, vstávajte, nenechám vás predsa tu!“

Tomáš schmatol Juraja a postavil ho nasilu na nohy. Začali si hľadať vhodné kamene, ktoré by mohli použiť ako provizórnu zbraň. Juraj spočiatku neochotne, ale Tomášovo odhodlanie akoby mu dodávalo síl. Zakrátko boli pripravení. Ani si nevšimli, že naraz majú sily dosť a môžu sa pohybovať pomerne ľahko. S krikom sa vrhli smerom na most a keď sa dostali až k trollovi, hodili po ňom kamene, dúfajúc, že ho to prekvapí a podarí sa im ho zhodiť do priepasti. Odrazu stáli na druhej strane. Trolla nebolo, ako keby sa vyparil a len Tomáš mal chvíľu dojem, že vo vetre počul akési besné zasyčanie.

„Vidíte? Vidíte? Dokázali sme to!“ jasal Juraj a Tomáš sa k nemu pridal. Naraz si uvedomil, že tu už nie je taká tma. Matne rozoznával i svoje okolie. Zem tu už nebola taká pustá, kde-tu rástli na kameňoch nejaké lišajníky. Onedlho si to uvedomil aj Juraj a prekvapene sa obzeral.

„Čo teraz? Na obzore je akási žiara. Trošku mi to pripomína svitanie, nemali by sme ísť tam?“

„Ja som za. Aspoň máme nejaký smer. Kde je svetlo, tam bude i život, na rozdiel od tejto pustatiny.“

Vyrazili vpred. Cesta bola namáhavá a kamenistá a oboch sa chvíľami zmocňovala slabosť, no keď jeden klesol od únavy, druhý ho ihneď zo všetkých síl podoprel. Napodiv to tomu, ktorý podopieral, dodalo viac sily, namiesto toho, aby ho to unavovalo. Krajina, ktorou prechádzali, sa pozvoľna menila k lepšiemu. Ako silnela žiara a okolo nich pribúdalo čoraz viac svetla, začali sa objavovať aj nové a nové rastliny. Po čase sa dostali na miesto, ktoré vyzeralo už takmer ako na Zemi počas zamračeného dňa. Teda až na vegetáciu, ktorá bola taká, akú ani jeden z nich ešte nevidel, o prapodivných zvieratách, ktoré sa pred nimi občas mihli, ani nehovoriac. Onedlho sa dostali na akýsi zarastený chodník a na jeho konci objavili polorozpadnutú chatrč. Vošli dnu. Nikto tu ale nebol. Chatrč bola v dezolátnom stave aj zvnútra. Nábytok sa už dávno rozpadol, teda pokiaľ trosky roztrúsené po miestnosti boli vôbec kedysi nábytkom a vzduch tu odporne páchol hnilobou. Rýchlo vybehli von a nadýchali sa čerstvého vzduchu. Čo teraz? Rozhodli sa vrátiť na chodník a pozrieť sa, kam ich asi dovedie opačným smerom. Čoskoro minuli miesto, kde sa predtým na chodník dostali a pokračovali ďalej. Cesta sa tu pomaličky rozširovala a postupne sa stávala schodnejšou. Kráčali teda ďalej. Vtom sa Tomáš náhle zarazil.

„Čo sa deje?“ opýtal sa znepokojene Juraj.

„Neviem, ale niečo tu nehrá,“ odpovedal Tomáš a snažil sa vypátrať, čo sa mu tu nepáči. Na nič ale nemohol prísť, tak sa teda vydali pomaly ďalej. Prešli pár krokov, keď mu to došlo. Ticho! Uvedomil si, že už nejakú dobu nepočuje žiadne zvuky. Vtáci, zvieratá, všetko náhle stíchlo, zostal len šum vetra v lístí stromov. S týmto zistením ho prepadol intenzívny pocit nebezpečenstva. Náhle za nimi zapraskalo krovie. Tomáš sa otočil a zdesene ustrnul. Postava, stojaca pred ním, akoby vystúpila z kníh, ktoré počas svojho pozemského života tak rád čítal. Mohutná svalnatá postava, tučný krátky krk, zelená koža, ohyzdná hlava s kančími tesákmi, vyčnievajúcimi zo spodnej čeľuste a v ruke veľký meč.

„Ork!“ stačil si ešte pomyslieť Tomáš, kým sa mu ten veľký meč svištiacim oblúkom zaťal do tela. Vydesený výkrik Juraja už nepočul. –

V ríši fantázie

Keď znovu otvoril oči, uvedomil si, že leží na posteli v nejakej miestnosti. Zariadenie vyzeralo ako zo stredoveku, ale nie európskeho; na to boli predmety príliš cudzokrajné. Pokúsil sa posadiť, no s výkrikom bolesti padol späť na chrbát. Spomenul si na posledné udalosti a so zdesením pozrel na miesto, kde ho zasiahol meč. Jeho trup bol omotaný obväzmi, ktoré na niekoľkých miestach presakovali krvou. Skúsil zavolať. Po chvíľke do miestnosti vstúpil muž oblečený do akejsi bielej tuniky.

„Zdravím ťa, cudzinec,“ oslovil Tomáša, „ja som Markus. Si v dome Ranného Svitu a ja som liečiteľ. Vidím, že tvoje obväzy potrebujú vymeniť.“

Odmotal Tomášovi obväzy a prezrel si ranu. Potom vytiahol z tašky nádobku s akousi mastičkou, ktorou potrel ranu a znovu ju obviazal čistými obväzmi.

„Čo sa stalo?“ pýtal sa Tomáš. „A kto boli tí odporní ľudia, čo vyzerali ako orkovia?“

Markus sa na neho pobavene pozrel.

„Ľudia, čo vyzerali ako orkovia? Nuž, vyzerali tak, pretože to naozaj boli orkovia a nie ľudia. Prepadli vás, ale našťastie je im už dva dni na stope skupina našich spojencov – elfích hraničiarov, a tí pobili orkov chvíľu po tom, čo na vás zaútočili. Mal si len smolu, že to nebolo o chvíľočku skôr,“ pozrel na Tomášove obväzy. „Možno ťa bude zaujímať, že tvoj priateľ je v poriadku. Pozdravuje ťa, ale už tu nie je. Ponáhľal sa ďalej hľadať svoje šťastie.“ Po chvíľke sa ešte spýtal: „Prišli ste zo zeme večnej noci, však?“

Tomáš prikývol, tušil, že tým Markus myslí zem bez svetla, kde sa ocitol po svojej smrti.

„Nuž, potom si tu nový,“ pokračoval Markus. „Poviem ti teda niečo o zemi, kde sa teraz nachádzaš. Si v meste Kormyr, hlavnom meste tunajšej ľudskej ríše. Našej zemi vládnu vznešení rytieri, a tí ju tiež chránia. Zvolávajú vojakov a vedú ich proti všetkým nebezpečenstvám, ktoré ríši hrozia. Na juhu našej zeme je les Istra, kde žijú naši spojenci elfovia na čele so svojím kráľom Imranom, ktorý má svoje sídlo v hlavnom elfom meste Istrailione.

Na západe leží odporné územie orkov, s ktorými sme my i elfovia vo vojnovom stave. Neustále zhromažďujú armády a pokúšajú sa dobiť naše ríše. S pomocou elfov ich ale dokážeme držať na ich území. Teraz je obdobie relatívneho pokoja. Iba občas dochádza k lokálnym stretom.

Ďalej na juhozápade je ešte ríša večnej noci, z ktorej ste ty i tvoj spoločník prišli. Mali ste šťastie, že ste z nej vyšli na hraniciach ríše orkov a elfov. Keby ste boli na území orkov, nikto by o vás nevedel, a povodilo by sa vám zle. Teraz ale odpočívaj, nech sa skoro uzdravíš.“

Markus odišiel a nechal ohromeného Tomáša osamote. Orkovia, elfovia, rytieri... To znie, akoby sa splnil jeho sen a ožil tu celý svet, ktorý poznal zo svojich kníh. Svet, kde bude konečne slobodný a kde už nevládne šedivosť pozemského života. Ako o tom premýšľal, bol čím ďalej tým viac nadšenejší, až mu náhla bolesť v rane pripomenula, že nie všetko tu bude také, ako by si predstavoval. I tak to však celkom neskazilo jeho nadšenie, a tak usínal s rozhodnutím čo najrýchlejšie sa uzdraviť.

pokračovanie príbehu - 3.časť