Duchovné dôsledky interrupcie

Interrupcia znamená potrat alebo umelé prerušenie tehotenstva. Je to hlboký zásah do slobody vyvíjajúceho sa života s deštruktívnym celospoločenským dosahom. Medzi základné riziká, ktoré sú s výkonom interrupcie vždy spojené, patria najmä:

Ničivý dosah na fyzický zdravotný stav ženy s možným narušením jej plodnosti mechanickým poškodením pôrodných ciest – aj trvalého charakteru.

Ničivý dosah na psychiku ženy, pretože nezvládla základnú materinskú povinnosť ochrániť život svojho nenarodeného dieťaťa, častokrát aj pod vplyvom silného tlaku najbližšieho okolia.

Je potrebné uvedomiť si, že aj v takejto zložitej situácii sa dá strach a duševný nátlak prekonať úprimným odhodlaním prijať dieťa s láskou, napriek všetkým predpokladaným ťažkostiam. Veď čo je to váha ťažkostí a starostí pri výchove dieťaťa, túžiaceho po živote, v porovnaní s mučivými výčitkami svedomia za nesprávne rozhodnutie, prinášajúce smrť? Pri úprimnom postoji prijať dieťa s láskou bude každej žene poskytnutá často nepredvídaná pomoc, pritiahnutá k nej jej vnútorným presvedčením o tom, že sa rozhodla správne, aj napriek počiatočným obavám. Ak je ochotná lásku dať, bude ju aj prijímať, to je Zákon! Každá žena môže preto dôverovať svojim schopnostiam, ktoré jej boli dané a nemala by zanevrieť na dieťa ani na samu seba kvôli jeho počatiu.

Prerušenie vyvíjajúceho sa ľudského života je dokonaným prestúpením prikázania „Nezabiješ!“, a to bez ohľadu na to, či plod v tele matky už za „hotového človeka“ považovaný je, alebo nie je. Keď sa život už začal vyvíjať, má právo na svoju existenciu a ochranu tak, ako ho máme my. Z tohto dôvodu na tom už nemôže nič zmeniť ani rozhodnutie matky, ani rozhodnutie otca. Veď sa obaja mohli rozhodnúť predtým, či si dieťa želajú, alebo nie a svojím zodpovedným spolužitím mohli tehotenstvu predísť, pokiaľ si ho nepriali. Veď príroda múdro zariadila plánovanie rodičovstva prirodzeným spôsobom bez toho, aby sa človek interrupciou previňoval proti jej zákonom. Ak by aj došlo k neželanému tehotenstvu, je to vždy len dôsledok konania a prístupu partnerov. Prečo by za ich konanie malo zaplatiť životom bezbranné dieťa? Prečo by mala trpieť obeť a nie „vinník“? Častým „ospravedlnením“ prerušenia tehotenstva býva skutočnosť, že žena bola k intímnemu životu partnerom alebo cudzím mužom prinútená. To sa považuje za legitímny dôvod na interrupciu, pretože žena sa pre život dieťaťa sama slobodne nerozhodla. Položme si však otázku: Nedochádza k takýmto udalostiam práve vtedy, keď samotná žena dáva k nedôstojnému zaobchádzaniu so sebou podnet ako prvá? Len si všimnime spôsob vyzývavého odievania a správania sa tých mladých dievčat a žien, ktoré boli zneužité. Všimnime si, v akom prostredí sa dobrovoľne zdržiavali a s kým zdieľali prítomnosť. To nám mnoho súvislostí objasní a ťažisko problému upriami na jeho pravú podstatu.

Ukazuje sa, že riešenie podstaty neželaného tehotenstva treba aj v tomto prípade hľadať ešte pred jeho vznikom, a to práve v mravnej nečistote ženy. Ak to dokážeme, potom pochopíme, že násilné prerušenie tehotenstva nikdy nič nevyrieši a konto viny zúčastnených ešte väčšmi zaťaží, pretože nerieši skutočnú podstatu problému - prístup ženy a muža k ich mravnej čistote a duchovnej úlohe, predurčenej Stvoriteľom.

Iným, všeobecne rozšíreným, dôvodom pre interrupciu je očakávané narodenie nejakým spôsobom postihnutého dieťaťa. Netreba však zabúdať, že aj takéto dieťa má na základe vyššie opísaných dôvodov plné právo na život, pretože má svojím životom čo povedať nielen rodičom, ale i spoločnosti, ktorá má šancu preukázať, ako hlboko si cení životy najbezbrannejších.

Ak niekto trpí, má to byť pre nás výzvou k pomoci, nie k odsúdeniu! Prečo by sme ich mali odsúdiť len preto, že ich prežívanie a vnímanie sveta je iné ako to naše?

Usmrtenie postihnutého dieťaťa z akýchkoľvek dôvodov naviac znamená nepochopenie hlbších životných súvislostí a odoprenie pomoci tam, kde je najviac očakávaná.

V prípade, že si je žena vedomá zdravotných problémov, ktoré by počas tehotenstva mohli v krajnom prípade ohroziť jej život, a nechce sa takémuto riziku vystaviť, mala by sa aj napriek svojej túžbe po dieťatku myšlienky na materstvo vzdať, a tým úplne vylúčiť možnosť rozhodovania sa „pre“ alebo „proti“ interrupcii.

Milá čitateľka, čitateľ!

Ak teraz čítate tieto riadky a nachádzate v nich poznanie súvislostí Vám doteraz neznámych, vedzte, že nie je hanbou priznať si chybu minulosti, ak. ste sa jej možno aj Vy dopustili. Keď pochopíme, prečo sme konali nesprávne, máme predsa možnosť napraviť každý omyl. Základným predpokladom však ostáva schopnosť hlbšieho pochopenia súvislosti života a poctivé zamýšľanie sa nad vlastnými pohnútkami, vedúcimi k osudovo vážnym rozhodnutiam." A interrupcia je jedným z nich.

Lekári, ktorí nepoznajú hodnotu ľudského života verejne hovoria len o prípadných telesných problémoch, ktoré sú s interrupciou spojené. Nevidia však do bezradného srdca ženy, ^ktorá často až po mnohých rokoch života precitne k hĺbke svojho previnenia a prežíva neopísateľné výčitky svedomia, ktoré sú často mnohonásobne ťažšie, než najväčšie zdravotné utrpenie, s ktorým ju pred potratom oboznámili.

Chráňme preto život a usilujme sa o docenenie jeho veľkej hodnoty, aby sa už nikto z nás nemusel pri pohľade ne svoju minulosť hanbiť za svoje rozhodnutia.

Príbeh pre matku

Buď na okamih úprimná a zamysli sa, matka! V dôvere zostupovalo v záchvevoch vesmírnych tónov pod Tvoje srdce dieťa. Viera, nádej a túžba po živote hnali ho dlhou cestou Stvorením až ku Tebe. Na Tvoje zavolanie!

A hľa, keď ako pútnik - cudzinec, ktorý z neznáma prichádza do neznáma, precitlo náhle v Tvojom lone, preľaklo sa hrôzou. Vlak zastal na konečnej zastávke a nikto ho tam nečakal. Lavička, na ktorej ho mal čakať aspoň jeden jediný človek z celého sveta, bola opustená.

„Nie je to len zlý sen? Je to naozaj skutočnosť?“, pýta sa nahlas samého seba, v okamihu bolestného precitnutia. Ticho a tma však odpovedali rýchlo a presvedčivo. „Veď som prišlo na zavolanie“, zvolalo po druhýkrát a kým v tichu doznievali tieto slová nemej obžaloby, jeho pohľad zastrel závoj ťažkých sĺz.

Pochopil, hoci zmätok a úzkosť zvierali jeho zlomené srdce ostro a neúprosne. Ešte chvíľu zápasili v ňom nádej s beznádejou, ešte chvíľu dohárala jeho posledná nádej na život.

Kde si vtedy stála Ty, matka? Stála si niekde ukrytá v strachu o samú seba? Neprišla si naňho počkať zo strachu o svoje pohodlie, prácu, telesnú krásu, ktorá z Teba raz opadne, ako opadáva zo stromov suché jesenné lístie?

Kniha životných prežití ostala zatvorená a na jej veľkých snehobielych stranách neostalo Tvojou vinou nič, len osamotené meno Tvojho dieťaťa.

Nájdi v sebe hĺbku tohto svojho previnenia, matka, pretože Tvoje dieťa na to snáď ešte dnes, na opustenej stanici svojho života, s nádejou čaká. Čaká na pochopenie Tvojho previnenia, aby sa konečne mohlo uvoľniť a ďalej kráčať cestou života za svojím šťastím.

Ak to dokážeš a precitneš k vrúcnej láske k životu, ktorým si opovrhla, potom milosť dokonalého Otca spojí Tvoju životnú cestu s cestičkou Tvojho dieťaťa, aby si sa mu raz smela pozrieť do tváre a prežila jeden z najkrajších okamihov medziľudskej lásky a odpustenia.

Len neklesaj na mysli! Stratené je len to, čoho sa sami vzdáme...

Redakcia

Odkaz na článok: Listáreň - Interrupcia