Zlaté teľa vedie národ do záhuby

Skúsme sa niekedy v tichosti, zamyslieť nad tým, koľko energie dokážeme vyprodukovať, ak pracujeme jeden proti druhému. Skúsme sa pozastaviť nad vetou „keby sme nemali koho a čo kritizovať, boli by sme nemí“. A takto sa správajú politici aj občania voliči. Nikto z nich už nevie, čo je a čo nie je pravda. To čo jedni nazývajú „zlodejstvom“ tomu druhí hovoria „reštrukturalizácia“, čo je u jedného „demokracia“ je u druhého „uchvátenie moci“. Ak samotným politikom chýba jednotný slovník, ktorý by im určoval spoločný cieľ, chýba im aj hodnotový systém, na ktorom by mohli postaviť spoločné stanovisko a nemajú žiadnu vyššiu perspektívu – ako sa majú potom dohodnúť medzi sebou voliči-občania. Súčasnosť – to je množstvo abstraktných hesiel, nesprávnych názorov, dohadov, tápania, žabomyších vojen a egoistických záujmov, ktoré sa navzájom atomizujú a politici aj voliči sú hádzaní raz na jednu raz na druhú stranu, kde chýba pevný hodnotový bod, podľa ktorého by sa mohli orientovať.

Dnešné média, či už elektronické alebo tlačové, informujú verejnosť tak, aby sa podstata problému nedostala na povrch, ale zostala len na úrovni hry so slovami. Ak sa o to niekto pokúša a ide do problému hlbšie, národ mu už nerozumie. A keď nedajboh povie, čo všetko je potrebné zmeniť, aby sa ľudia dostali na správnu cestu – nebudú ho voliť. Aj vo voľbách dali ľudia viac na sľuby a uverili krikľúňom, ktorí od občana nič nežiadali (len jeho hlas), ale sľúbili všetko možné, pretože dav nedokázal rozoznať ani to, že tie sľuby sú nesplniteľné.

V súčasnosti sme svedkami čohosi čo môžeme nazvať „kult osobného názoru“, kedy sa stále viac a viac ľudí, najmä politikov, domnieva, že to načo verejnosť čaká sú ich osobné názory, dojmy, dohady, špekulácie, subjektívne videnie bez ohľadu, či je podložené skutočnosťou alebo nie. Títo politici, okrem sebapresadenia a svojho „malého“ kultu osobnosti nevidia, že život má svoje objektívne, duchovno-reálne smerovanie a tým aj svoje celospoločenské dianie. Títo ľudia nechcú stavať na týchto zákonitostiach, ale stavajú na slepom politickom dobrodružstve a vlastnom diletantizme. Sme svedkami toho ako upadá morálny, mravný a hodnotový princíp, ktorý je zakódovaný v každom z nás. Zabúdame na to, že sme v prvom rade spirituálne bytosti a táto bytosť nás robí človekom. Tento chaos v našom vnútri a konflikty v spoločnosti sú priamo úmerné strate zmyslu pre duchovné hodnoty.

Sledujme len vývoj v zákonodarstve – kam smeruje. Prijímal sa stále väčší a väčší počet zákonov, predpisov a nariadení. Tento obrovský počet zákonov však neprispieva k jeho skvalitneniu, ale paradoxne vedie k úpadku právneho vedomia. Záver tohto úsilia je taký, že tam kde kedysi stačil jeden paragraf vystihujúci podstatu – dnes potrebujeme celú kapitolu a dôvodová správa k nej, vysvetľujúca konkrétne prípady a návody je rozpísana na viacerých stranách. Vytráca sa duch zákona. Človek je podceňovaný, nedôverujeme mu, a preto úmerne k tomu naberá na objeme – písmo. Boli sme svedkami „novelizácií noviel zákonov“ je ich stále viac a sú stále podrobnejšie. Ale ani to nestačí. A znovu sa novelizovali, aby sa zamedzil aj ten najmenší manévrovací priestor, pretože sa automaticky očakáva jeho zneužívanie. Tieto novely noviel si postupom času začínajú nevyhnutne protirečiť, lebo v nich chýba zjednocujúci princíp, z ktorého by tieto zákony vychádzali a ku ktorému by sa mohli spätne vzťahovať. Môžeme len dúfať, že ľudské zákony raz budú o to stálejšie, čím viac sa budú približovať ku skutočnej spravodlivosti, pretože spravodlivosť znamená – dodržiavanie práv každého. Meradlom skutočnej spravodlivosti je – priať iným to, čo by sme si priali sami. Preto dnes vidíme, že zákony ustanovené ľuďmi nie sú so spravodlivosťou zhodné.

Normálny občan tejto spoločnosti nemá čas študovať celú túto spleť právnických úkonov, ale na druhej strane je ňou doslova šikanovaný, je v nevýhode a brzdený vo svojej tvorivej iniciatíve. Pomaly už nemôže urobiť niečo, aby sa sám nedostal na pokraj zákona a žije v neustálom napätí, že by mohol byť kedykoľvek za niečo odsúdený. Zato mafiám sa darí – majú dostatočné množstvo finančných prostriedkov, aby si celú tú plejádu právnikov mohli zaplatiť. Je otrasné a paradoxné akých deštrukčných vecí sa podaktorí „ľudia“ dožadujú len preto, že im to zákon „umožňuje“, ale zatiaľ nezakazuje.

Smerovanie nášho štátu je také, aby sa čo najmenej opieralo o to, čo je pre človeka prirodzené. Jeho svedomie, rozlišujúce dobro a zlo, falošné hodnoty od pravých, vie čo znamená Spravodlivosť a Pravda. Túto duchovnú schopnosť jednotlivca treba vylúčiť ako čosi nespoľahlivé, ako jeho subjektívny názor a je potrebné nahradiť ho „pevnými a podrobnými legislatívnymi normami“. Dnešný svet je v takej morálno-duchovnej negramotnosti, že to začína mať veľmi vážne dôsledky na každého jedinca. Či s tým súhlasí alebo nie. Dôsledky morálného úpadku sveta vidíme na každom kroku a každý deň sa s nimi stretávame. Niektorí ich vidia, a žiaľ väčšina, ich nevidí alebo vidieť nechce. To „človečenské“ v nás nemožno vynechať a vyhlásiť ho za „neplatné“. Zbytočne bude narastať počet sudcov a policajtov, ak to mravné v nás bude sústavne upadať. „K náprave nestačia dobré zákony, ak sú ľudia skazení zlými zvykmi“ (Machiavelli). Pre ďalší osud každého národa musí byť rozhodujúca len jediná vec – jeho duchovná úroveň.

Človeka nemožno vychovávať vyvíjaním nátlaku na jeho osobu a apelovať na súcit a falošnú „humanitu“. Keď sa nezameráme na kultivovanie jeho duchovných kvalít a schopností tak, aby sám videl problém spoločnosti od samotnej podstaty a vedel nájsť príčinu – len vtedy dokáže odstrániť následky. Na to treba vytvoriť atmosféru úsilia o mravné sebazdokonaľovanie, aby občan toto zdokonaľovanie pociťoval ako potrebný, dôležitý a reálny cieľ. Najväčším a jediným pokladom človeka je jeho morálne jadro, tá „duchovná iskra“, ktorú človek už od nepamäti hľadá a nevie, že ju nosí v sebe, že existuje v každom z nás. Žiadna vláda s týmto „ľudským“ faktorom nepočíta. Ak spoločnosť trpí istým neduhom, nijaký „mechanizmus“ ho neodstráni dovtedy, pokiaľ sa v komunite neobnoví cnosť, ktorej nedostatkom daný neduh vznikol.

Prevzatím, prípadne prispôsobením sa iným kultúram, si ani neuvedomujeme ako hlboko zakopávame tento náš poklad a tým aj budúcnosť Slovenska. Dovtedy kým sa naši ľudia nenaučia spracovať svoje špecifické danosti do základov svojrázneho kultúrno-spoločenského poriadku nebude pokoj v tomto národe. Morálno-duchovné vlastnosti treba postaviť na prvé miesto – pred peniaze. Nijaká spoločnosť, komunita, jedinec ani národ nemôže fungovať bez duchovného obsahu. Denne vidíme kam nás kapitál – ten kapitál, ktorý nepozná city doviedol. Bol to najrýchlejší spôsob ako doviesť národ do zúfalstva a bezvýchodiskovej situácie a potom ním manipulovať. Už nám neponúkajú chlieb a hry, ale už len hry. Stačí si len bez emócií premietnuť prácu ústavných a zákonodarných zložiek, kde veľa vecí spojených s identitou tohto národa, jeho kultúrnym a duchovným bohatstvom bolo odsúdené na zánik prípadne živorenie. To už prestáva mať podobu nevedomosti a diletantizmu, tu nastúpila cesta účelovosti.

z pera prispievateľa