Umenie a pravá Krása

Pravú krásu možno vždy zreteľne spoznať podľa toho, že v nás dokáže oživiť záchvevy zjasneného vnímania, povznášajúc cit až k východisku života. V tomto stave, hraničiacom s vrúcnou, plne vedomou modlitbou, je možné dosiahnuť stupeň duchovného osvietenia a vďaka tomu ľahšie spoznať pravý zmysel vlastného životného poslania so všetkými možnosťami, ktoré ponúka.

Toto je hlavný význam krásy v živote človeka, a preto je úsilie o jej vytváranie vo všetkých prejavoch ľudského konania silnou ochranou pred duchovným pádom. Tento nezastupiteľný účinok pravej krásy však pochopiteľne nevzniká náhodne, ale je zákonitým následkom spojenia pravej krásy s čistotou, s ktorou vytvárajú dokonalý harmonický celok – umenie.

Ale môže byť vytváranie umenia obmedzené len na oblasť určitého výtvarného zamerania, keď krása a čistota môže a má byť súčasťou každého nádychu, pohľadu či postoja človeka k svojmu okoliu? Veď poznáme mnoho výtvarníkov, ktorých výtvory nemajú s krásou, čistotou a povznášaním citu nič spoločné, zatiaľ čo napr. niektoré ušľachtilé prejavy harmonického spolužitia duchovne zrelých ľudí všetky tieto hodnoty obsahujú celkom prirodzene až v nápadnej miere.

Odpoveď je jednoduchá a jasná: z opísaného je možné ľahko pochopiť, že umenie s určitým výtvarným zameraním v žiadnom prípade priamo nesúvisí, pretože jeho rozvíjanie je úzko spojené najmä s úrovňou života každého človeka, ktorý si jeho povznesenie vytýčil ako svoju základnú ľudskú povinnosť.

Žiaľ, nepochopenie tejto skutočnosti spôsobilo už mnohokrát vážne škody, medzi ktoré neodvratne patrí i to, že umenie bolo v povedomí spoločnosti postavené na osobitný, vyšší stupeň, oddelený od každodenného života, a to ne- skôr viedlo k jeho odtrhnutiu od reality a následnému zníženiu na stupeň ilúzií bez obsahu, sily a výpovednej hodnoty. A nielen to, práve z tohto nepochopenia vznikol neskôr mylný názor, že kto sa odborne nešpecializuje v určitom výtvarnom obore, toho sa prirodzená povinnosť rozvíjať umenie – ako nekvalifikovaného človeka – vôbec netýka.

Umenie však vytvára usporiadanosť, a preto práve jeho oddelením od každodenného života jednotlivca muselo v spoločnosti dôjsť k zúfalému zmätku, ktorý prežívame. Niet preto inej cesty k ozdraveniu spoločnosti, než je návrat k čistému umeniu, ktoré bude opäť vytvárané každým – aj tým najnepatrnejším prejavom ľudskej vôle. Umenie navyše patrí k jednej z najvplyvnejších spoločenských hodnôt aj preto, že je povznesené vysoko nad obmedzené hranice náboženských, politických, ideologických či rasových príslušností a z toho dôvodu sa rovnako týka každého.

Usporiadanosť vytvára základ pre harmonický, činorodý život, po ktorom túžia všetci ľudia čistého srdca, a len v harmonickej činorodosti sa môžu ideálne vyvíjať generácie nových pokolení, pretože zmätok, násilie a vojna ničia všetky čisté ideály už v prvopočiatkoch ich vzniku. Dnes treba preto oveľa viac ako kedykoľvek predtým pamätať na to, že Zem sme nezdedili od našich otcov, ale „vypožičali sme si ju od našich detí“. A im ju raz budeme musieť aj odovzdať, spolu s bremenom nepochopiteľnej zodpovednosti, ktoré nesie na pleciach každý, komu bolo dovolené smieť sa sem narodiť.

Na záver si ešte pripomeňme, že skutočne krásne je len to, v čom možno zreteľne vytušiť existenciu niečoho Vyššieho, a preto konanie človeka bude môcť byť krásne len vtedy, keď nebude upútavať pozornosť ostatných ľudí sám na seba, ale bude ju ako od zrkadlovej plochy odrážať k Stvoriteľovi, ktorý má byť takto spoznávaný vo svojej Veľkosti. A naopak, keď bude Stvoriteľova Veľkosť odrážaná ako žiarivý lúč svetla smerom navonok, k ostatným ľudom i všetkému živému. Nie v človeku, ale len v tejto jasnej zrkadlovej ploche čistého citu bude potom možné „vidieť“ i obrazy dokonalého života vo vzdialenom duchovnom Domove – Raji, ktorý nám má stále žiariť pred zrakom na cestách života ako pravzor celého pozemského úsilia.

Dôkazom toho, že človek bude vytvárať každým činom umenie a pravú krásu je to, že svoju pozornosť už nebude jednostranne zameriavať na jednotlivosti svojho života, ale že život začne chápať a zušľachťovať ako jeden veľký, nedeliteľný celok so všetkým, čo s ním súvisí a čo k nemu patrí. Tým sa stane konečne dôveryhodným i v očiach blízkych, ktorí mu dovtedy nedôverovali pre zanedbávanie tejto prirodzenej súčasti života.

T.L.