Rytierskosť

Slovenský výraz cnosť, či čnosť (ak nás naša intuícia neklame) pochádza zo slova česť. Významovo by bol teda príbuzný onomu gréckemu „anengklétos“ - čistý, bezchybný, správny, priamy, priamočiary v zmýšľaní a počínaní.

Kto dnes hovorí o rytierskosti, sotva sa stretne so záujmom u poslucháčov. A predsa sa k tejto tak dôležitej cnosti, ideálu bohatierov zašlých storočí, treba vracať a stále na ňu upozorňovať, jedno či ostaneme pri pôvodnom názve, ktorý mimovoľne navodzuje asociáciu stredoveku a donquichotských „dobrodružstiev“, alebo dáme podnet lingvistom „raziť“ nové, moderné pomenovanie.

Rytierskosť patrí medzi najšľachetnejšie vlastnosti mravne vyspelého človeka.

Dáva nespochybniteľnú pečať mysleniu i reči, držaniu tela a pohybu, práci či výskumu, verejnému angažovaniu a hre, rodine a spoločnosti. Hrubo tu treba podčiarknuť verejné angažovanie, najmä v politickej oblasti, lebo ide o jeden celý národ. Preto načrtneme rytierskosť skoro výlučne z tohto hľadiska. Dotkneme sa však najprv jedného z najcharakteristickejších historických aspektov rytierskeho života - hier.

Je rozdiel medzi športom a rytierskymi hrami. Šport, najmä ten organizovaný, je do značnej miery vecou ctibažnej agonistiky, výkonnosti, súťaživosti, honby po prestíži, ba i prospechu, kým hry rytierov sú výrazom zmyslu pre česť, sily vôle, elegancie a cti.

Rytierskosť bola, či aj je ideál, vyznačujúci sa priamosťou charakteru, odvahou, spravodlivosťou, čestnosťou apod. Pre rytiera jestvuje iba jedno nebezpečenstvo - ničomnosť a podlosť, a len jedno miesto - to, kde je nebezpečenstvo najväčšie.

Osobitnú pozornosť si zaslúži zmysel pre „službu“ ako jedna z najzákladnejších čŕt rytierskosti. Rytier neslúži svojmu pánovi, resp. Pánovi ani za žold, ani zo ctižiadosti, či túžby po odmene. On nebol sluhom, nepracoval, ale bol v službách. Slúžil zo slobodného rozhodnutia a verne, lebo dal slovo. V prípade, že ide o cnosť - a nie o rytiersky stav, hľadá a nachádza rytier svoje miesto tam, kde ľudia potrebujú pomoc, kde sa šliape po právach iných, kde treba na obranu vystúpiť aj proti celému pluku.

Rytier nič nepredstiera, ale za každej okolnosti stojí na strane Pravdy.

Nemá strach z nepriateľstva iných, lebo nikoho nepokladá za nepriateľa. V boji za práva slabých si nepočína násilnícky a rešpektuje každého, hoci to neznamená, že svoje presvedčenie poprie z túžby po falošnej tolerancii. Každému dopraje byť sebou samým, lebo si je vedomý svojej sily a odhodlania ísť za Pravdou. Bol by slabochom, keby nezniesol iný názor. A čím schopnejší a prenikavejší je zástanca iného názoru, tým väčšmi sa teší na férový súboj. Jeho sila však nie je v meči, lež v charaktere. Žije a koná v presvedčení, že ak niekto so zbraňou v ruke rozhoduje, čo je pravda a spravodlivosť, je nielen slaboch, ale aj zločinec.

V spoločenskom živote rytierskemu človeku nejde na prvom mieste o bombastické reči a agitáciu, rétoriku alebo ničivú kritiku. Posmievaný alebo urážaný neplatí tou istou mincou, nerobí úskočné sľuby.

Rytiersky človek stojí neoblomne za svojím presvedčením - ale bez urážania protivníka, priamočiaro - ale bez obžaloby iného z egoizmu alebo ctižiadosti. Vie, že veľké veci sa spontánne nerodia. Ak mužovi chýba sebadisciplína a neskoordinuje svoju mienku s mienkou iných, nedosiahne nič. Sily, ktoré v spoločnosti vytvárajú protiklady, sú živé, a ľudia, ktorí sú ich nositeľmi, sú slobodní občania, ktorých úlohou je vytvárať slobodnú spoločnosť. Preto treba premáhať protiklady a zapájať ich do seba asi tak, ako kamene pri výstavbe oblúka. Prichádzajú z opačného „tábora“, ale spolu vytvárajú klenutie stavby. Toto je syntéza vernosti sebe a ochoty rešpektovať protivníka v úsilí o spoločné dobro. Ideál demokratického parlamentu.

Jedinú výnimku v tomto „kompromisnom“ štýle tvorí jednoznačnosť zločineckého ducha protivníka. Vtedy si rytiersky muž uvedomí, že prišla hodina, v ktorej musí pozrieť svojmu protivníkovi s najväčšou ostrosťou do očí a siahnuť pevne za zbraňou, za zbraňou čestného človeka. Ale ani vtedy nie je pre neho protivník predmetom znevažovania, úskoku a nenávisti. Ponúka čestný boj, mužné meranie síl.

Rytier je najlepším protivníkom.

Keby v parlamente a mestských radách, na školách všetkých stupňov a vo výchovných ústavoch, na športových ihriskách a v súdnych sieňach a všade inde, kde vládne atmosféra zápolenia, zaujal svoje miesto rytiersky duch, razom by celá spoločnosť dostala celkom nový charakter, vrátane mládeže.

Otázka, či takáto ľudská veľkosť je vôbec mysliteľná a či ju možno človeku predložiť ako cieľ výchovy, je viac ako oprávnená. Odpoveď môže byť len pozitívna. Dôvod je jasný. Rytierskosť, ako napokon každá cnosť, musí byť bezprostredným programom a zároveň súčasne nedostihnuteľným ideálom. Takto bude priťahovať malomyseľných svojou dosiahnuteľnosťou a lákať veľké srdcia svojou vznešenosťou.

Je však takýto životný program či ideál veľkodušnosti a vernosti, odvahy a vytrvalosti, služby a obetavosti, lásky k Pravde a úcty k človeku, zmyslu pre česť a poctivosti, prezieravosti a spravodlivosti, sebadisciplíny a jemnosti, čistoty a svedomitosti, otvorenosti a vľúdnosti mysliteľný bez úprimnej, hlbokej viery v živého Boha, o akom svedčí kresťanstvo? Mravný zázrak rytierskosti je bez Boha prázdnym snom. Taká ľudská vernosť nerastie vo svete, kde človek nenachádza zmysel života a východisko z každej situácie...

Úryvok z knihy: „Každý sa môže zmeniť - Dynamické modely správania“ od Antona Hlinku, vydavateľstvo DON BOSCO 1994