Prológ Jána Lazoríka

historika, jazykovedca a zberateľa slovenskej ľudovej tvorby

Tu na našom Slovensku všetko len a len o cudzom svete... A ten cudzí svet naopak - chcel by len o nás, ale zakrátko tu už okrem hôr a hradov nebude nič na kultúrnu zvedavosť...

Nesmierne ma mrzí, že toto moje písanie je len veľmi nedostatočné – vo výpočte omylov a skáz zapríčinených tými, ktorí jediní majú dnes právo publikovať, vystupovať a za všetkých hovoriť... Narodil som sa v roku 1920, mám 88 rokov. Zbieral, nahrával, fotografoval a zapisoval som čo som videl v nádeji, že to raz bude mať cenu. Nie v tom, aby sa človek nad človeka vyvyšoval, ale aby sa spoznal a sám seba prijal, lebo jedno i druhé ho oslobodí... Zvláčal som domov „starinu“, to všetko ako zamestnanec múzea v Starej Ľubovni. Vo Vysokej som zapisoval rozprávanie babky Gerákovej, narodenej v roku 1844. Dnes by mala 164 rokov a ja si ju ešte pamätám. Rodákom som z Torysy zo Sabinovského okresu, žijem v Krivanoch.

Mám vrodené citlivé vnímanie prírody a tak aj ľudovej tvorby, lebo je s rozmanitosťou prírody v úplnej symbióze. Chodil som s husľami pod pazuchou a podľa nich som notoval ľudové piesne a pritom zapisoval rozprávanie ľudí o živote, ktorý bol lokálne úplne samorastlý, bez najmenšieho vplyvu techniky, cudzieho vzoru.

Myslel som si – čím viac času uplynie, tým budú pamiatky vzácnejšie, obdivovanejšie. A dnes? Nastal pravý opak – národ sa hmotárstvom a cudzími vplyvmi kŕmi, rodáci sa hanbia za materinskú reč a deti pomaly nevedia, že tu boli ich predkovia.

Naši predkovia nemali ani tušenie, že sú Slovákmi (o tom mám i žartovné zápisky) oni také povedomie nepotrebovali. Až v 19. storočí nastalo prebudenie národov, buditelia evokovali národné cítenia, národné povedomia, ktoré i dnes pretrvávajú. Žiaľ ale – vyvinuli sme sa do podoby, že pomaly už niet si čo uctiť. Národy postupne prestávajú byť nositeľmi svojich vlastných kultúr. Viete, čo to je zapisovať a uchovávať pesničky z minulosti? To musíte za jednou ženou aj päťkrát íst, aby vám ju zaspievala. K tomu treba zbierať kroje, artefakty, človek ani nežije pre rodinu, len pre ľudovú tvorbu. A to nebude robiť nikto, lebo každý uprednostňuje momentálne pohodlie. Úplne každý. Národ prestáva žiť svojimi zvykmi, vzniká citové vákuum a to následne obsadzuje cirkev a všetky tie umelé televízne „celebrity“.

Predtým sedliak oral s jedným pluhom a kravičkami, a keď mu prišlo do plaču, zaspieval si. Naraz prišla technika, JRD, traktory so siedmimi pluhmi naraz. Nastalo také uľahčenie života, že človek prestal mať motiváciu spievať pesničky. Nebol dôvod. Prestalo sa spievať o živote, o smrti, o radosti, o smútku. Ľudová tvorba bola doslova citovým kompasom, ukazovateľom osudov ľudí. Ľudia postupne spohodlneli, začali sa hanbiť za minulosť, dokonca som poznal človeka, ktorý do jarku vyhodil osemnásť obrazov, maľovaných a skle. Vraj to už nie je moderné, a všetci sa mu smejú, že má také niečo na stene.

Dnes ľudia len fajčia a napchávajú sa, rastú im bruchá a nič sa im nechce. Kedysi to tak nebolo – keď prišli fašiangy, tri dni v kuse sme tancovali, ani nám neprišlo, že sme lační. Ohryzky na „suchých gágoroch“ nám len tak skákali, ale mali sme radosť. Veselili sme sa, potom sme šli do práce, robili sme najhoršie roboty, a ani sme si neuvedomovali, že máme nejaké trápenie.

Dnes je pôžitok nahradzovaný pozeraním televízie, v ktorej je samý sex, sexuálna poloha a mejkap. Veď pozrite si časopisy – v každom čísle musí byť holá baba s pikantnými poznámkami. Veď toto je pornoštát. A prešovský primátor chce postaviť najväčšiu sochu Krista v Európe. V porno štáte sa bude naozaj krásne vynímať tridsaťtrimetrová socha Krista. Veď to nie je normálne, že v tomto štáte nemáme ani jeden časopis, ktorý by sa venoval ľudovej tvorbe. Mám tisíce zapísaných strán rôznych ľudových povier. Ale čo s tým? Nikto to nepotrebuje, nikoho to nezaujíma.

Vo svojej zbierke mám taktiež okolo päťstoosemdesiat ľudových hádaniek! A všetko to skončí v smetiach! Nikoho to nezaujíma, nemám to kde žalovať, lebo nikto mi ani neodpovie. Písal som prezidentovi, raz mi odpovedal a to bolo všetko.

Pozrite sa na deti v letných táboroch – mesto toho, aby im tam niekto predviedol naše zvyky, tance, piesne, radšej sa hrajú na indiánov, stavajú totemy a podobne. Cudzie zavádzame a na naše vlastné zabúdame.

Tento národ za stáročia a pokolenia v ťažobe života vytvoril umenie a krásu, ktorá sa dotýka hviezd. A výsledok? O psoch a mačkách máme päť časopisov i jednu revue, ale o národe žiaden! Keby mal každý okres etnočasopis, stále by to bolo málo. Každá dedinská škola mala už oddávna svojich žiakov učiť miestnym piesňam, zvykom, tancom. Celé desaťročia ich zbieram. A čo sa stane? Umriem ako amatérsky zberateľ, veď už mám 88 rokov, a všetko po mne skončí v kontajneri. Som nadaný vnímať všetko, čo sa okolo mňa deje. Mám zmysel pre rozmanitosť, prírodu, ľudovú tvorbu.

Dnes vidím, že nastáva nesmierne katastrofická situácia – likvidácia zmyslu života. Nie je hrozné, že ľudia vôbec netušia, prečo sú na svete? Keby to vedeli, miesto dlhých a zmätených rozpráv, dohadov autorít, analytikov a kazateľov, by stačilo iba jedným orgánom kontrolovať, či sa správna definícia „existenčna“ plní a dodržiava.

Ľudstvo má rozličné prikázania, napríklad Desatoro, ako mravne žiť, konať Dobro, poznať Boha, milovať Ho. Lenže – z naúčania ako mravne žiť, žijú za ťažké milióny cirkvi. Ich obrady, hry na organe, spevy a podobne sú prekrásne, lenže ľudstvo nepremenia, ba často naopak. Dr. Horecký v knihe Ukrutnosť kráča Európou, vydanej v Paríži, píše: „Deväťdesiatpäť percent vojen bolo i je náboženských.“ Napríklad Česi nechodia do kostola a dokázateľne je tam viac charakternosti i vzdelanosti. Likvidácia zmyslu života – nielen ľudstva, ale aj prírody, keďže sa žije nad jej možnosti – práve vrcholí. Na celom svete.

Toto je taká „plíživá“ smrť ľudstva. Vymizne úcta, už dnes pomaly nemáme na sebe čo obdivovať, na čo byť zvedaví. Všetko je len o marketingu, o Superstar a súťažiach o peniaze, o podobných nezmysloch. V televízii vám dajú zjesť živého chrobáka a keď to urobíte, ešte dostanete dvadsaťpäťtisíc korún. Je to normálne? Ľudia žijú v absolútnej neznalosti o svojom národe. A nielen to, aj v nevedomosti o zmysle života. Taká je dnešná realita...

Ján Lazorík sa narodil sa v roku 1920. Pracoval ako učiteľ, v Krivanoch (obec, v ktorej dodnes žije) založil mičurinskú stanicu. V roku 1968 zakladá jednu z najznámejších folklórnych skupín tej doby u nás. Nacvičil s ňou aj desiatky folklórnych scénok a pásiem. STV na jeho námet nakrútila televízny seriál Popaterce na nas. V Krivanoch postavil amfiteáter, desaťročia zapisoval ľudové piesne, hádanky, príhody, legendy, rozprávky. Nazbieral tisícky predmetov, dokumentujúcich životy ľudí na východnom Slovensku. Vystavením zbierok, ktoré má doma a na iných miestach, by vzniklo plnohodnotné múzeum. Po odchode na dôchodok napísal desiatky kníh. Ako sám tvrdí, väčšina ľudí ho považuje za blázna. Priznáva, že zrejme všetko, čo po ňom ostane, skončí v kontajneri, lebo sa tomu nebude mať kto venovať...

Spracované z podkladov internetového Blogu Jána Lazoríka