Príbeh spoza opony 1.časť

Úvod

Volá sa Tomáš. Je to človek – ľudský duch, akých sú dnes na Zemi milióny. Keby ste ho ešte mohli stretnúť na Zemi, asi by ste ho od iných nerozoznali. Jednoducho bol súčasťou priemeru spoločnosti, ktorá nevyčnieva ani hore, ani dole, ani doľava, ani doprava. Mal svoju prácu, ktorú nemal príliš rád, ale ktorá ho celkom dobre živila. Žil sám a mal jednu veľkú záľubu. Veľmi rád čítal knihy! Nie však hocijaké. Mal rád žáner fantasy, pretože mu umožňoval odpútať sa od reality, ktorá preňho bolo len šedivou kulisou. Tak ako väčšina ľudí, aj on bol unavený systémom, ktorý bol na Zemi a ktorým sa cítil spútaný. Každodenný stereotyp, ráno vstať, ísť do práce, popoludní z práce, nakúpiť, ísť domov, večer spať, ráno vstať, ísť do práce, popoludní z práce... Cítil sa týmto životom otrávený, nemal nikoho, pre koho by žil, kto by dal jeho životu zmysel, a tak len čítal a čítal.

Dopoludnie sa snažil nejako pretrpieť v práci, voľné popoludnia prežíval s hrdinami kníh ich fantastické dobrodružstvá a večer pri zaspávaní si predstavoval, že je jedným z nich. Sníval o inom živote, o živote v krajinách z jeho kníh. Táto záľuba vo fantáziách nie je však taká nevinná, ako sa ľuďom, žijúcim na Zemi, zdá, pretože je príčinou vzniku mnohých vláken, ktoré v budúcnosti ovplyvnia Tomášov život. Sú to hrubé, pevné vlákna, ktoré vyzerajú ako živé. Tomáš bol už nimi celý obklopený, akoby zviazaný a väčšina z nich mierila približne rovnakým smerom, kamsi ďaleko do neznáma. Vyzeralo to skoro tak, akoby ho chceli niekam odtiahnuť, no niečo im v tom zatiaľ bránilo. Tomu, kto by vlákna videl, by sa mohlo zdať, že im v tom bráni váha Tomášovho tela. Nikto taký však v jeho okolí nebol. Nevidel ich ani Tomáš, ani žiadny iný človek na Zemi. Sú to vlákna, ktoré okolo seba tká každý človek – vlákna jeho vlastného chcenia. Keby sme chceli byť dramatickí, povedali by sme, že sú to vlákna osudu. A bolo by to pravdivé.

Nehoda

Ten deň začal ako každý iný. Ráno vstal, odišiel do práce a hneď ako mu skončila zmena, ponáhľal sa do kníhkupectva. Dnes totiž dostali novú knihu od jeho obľúbeného autora, na ktorú sa už dlho tešil. Celý nedočkavý si ju odnášal domov a v duchu sa už videl, ako prežíva nové dobrodružstvá. Ponáhľal sa po ulici a vtom akoby do neho niečo vrazilo a jemu sa zatmelo pred očami...

...Keď sa prebral, ležal na akejsi piesočnatej zemi a bola noc. Musela byť noc, lebo nič nevidel. Bolo to zvláštne, bol predsa uprostred mesta, a tam ani v noci nikdy nie je úplná tma. Prekvapene zistil, že pri sebe nemá vôbec nič a na sebe len akési polorozpadnuté handry. A bola mu zima, strašná zima. Drkotal zubami a snažil sa zistiť, kde sa ocitol. ,A kde má knihu, ktorú si kúpil?‘ uvedomil si s úľakom. Tak sa na ňu tešil a teraz to vyzerá, že ju niekde stratil. Šmátral okolo seba. Po chvíli to ale nechal tak, pretože sa náhle cítil veľmi vyčerpaný a opäť si ľahol na chrbát. Bezmocne ležal a lapal po dychu, cítil, že ho zachvacuje nával paniky. Čo sa to stalo? Kde je? Ako sa tu ocitol? Veď ešte pred chvíľou bol v meste, bol deň a on sa náhlil domov s novou knihou! Bolo mu do plaču. Keby aspoň niečo videl...

Upadol do spánku, ktorý sa podobal skôr bezvedomiu. Keď sa zase prebral, cítil sa o niečo silnejší. Pokúsil sa vstať, alebo bolo to naňho veľa. Tak sa teda aspoň snažil liezť po štyroch. Naokolo bola síce stále tma, ale keď bude dávať pozor, tak sa takto niekam dostane. Liezol, padal, narážal do kameňov, občas upadol do mdlôb a potom liezol zase ďalej. Nevedel, ako dlho to trvalo, lebo nemal pojem o čase.

Už dávno prestal volať a kričať, jednak sa zmohol len na akési skuhrajúce zvuky a tiež dospel k záveru, že je tu široko-ďaleko sám. Nielenže nič nevidel, ale okrem hvízdajúceho vetra ani nič nepočul. Zem bola stále rovnaká, kamene, štrk a piesok. Neostávalo mu nič iné, ako liezť ďalej. Stupňujúce sa zúfalstvo bolo jeho verným druhom a hrôza mu neprestajne sedela za krkom. Tak nejako ale tušil, že keď zastane, nič ho už nedonúti pohnúť sa ďalej a prepadne neodvratnej skaze. To bolo to jediné, čo ho ešte udržovalo v pohybe. Dúfal, že raz sa predsa musí dostať z tejto pustatiny večnej noci niekam inam.

Znenazdajky dorazil k priepasti. Strašne sa zľakol, keď rukou náhle siahol do prázdna. Nevedel, ako ďalej, vedel len, že sa musí hýbať. Zakričal od zúfalstva. Celá jeho duša volala o pomoc. Jeho túžba dostať sa odtiaľ zosilnela natoľko, že prehlušila i doterajšiu neopísateľnú beznádej. Kde naozaj je?! Prečo sa tu ocitol?! Náhle si spomenul. Spomenul si, ako sa náhlil domov, ako zazrel krátky mih reflektorov a pocítil ranu, ktorá ho odhodila. Spomenul si na zdesené výkriky ľudí okolo neho, ako vstal zo zeme a hovoril im, že mu nič nie je, ale oni ho nepočuli, ako chcel potom zodvihnúť tašku, ktorá ležala obďaleč, ale jeho ruka prešla jej rúčkou, akoby bola zo vzduchu. Spomenul si na ten desivý okamih, keď sa otočil a videl sám seba, ako leží na zemi, skrútený v polohe, z ktorej mu prišlo nevoľno. Náhle si spomenul aj na svoj pohreb, na ktorý sa pozeral spolu s ostatnými a potom aj na svetelný tunel, ktorým ho niečo ťahalo. Boli to vlákna, ktoré ho takto ťahali na miesto, kam ich svojím vlastným chcením a myšlienkami ukotvil. Nevidel ich ale ani teraz. Boli príliš jemné na to, aby ich jeho zrak mohol vidieť.

„Takže som naozaj zomrel?“ pýtal sa sám seba. „Ale ako je to možné? Veď žijem ďalej,“ pomyslel si Tomáš. „Je teda pravda, že život po smrti existuje? Asi áno... a toto teda musí byť záhrobný svet. Aký je odporný,“ striaslo ho.

Náhle akoby napravo od seba zazrel v diaľke slabú žiaru. Začal liezť tým smerom a dával pozor, aby nespadol do priepasti, z ktorej na neho dýchal smrteľne ľadový vzduch. Plazil sa pomaly ďalej a ďalej, až kým sa nedostal k tej žiare. Bola to fakľa, zapichnutá v zemi a vedľa nej sedel muž s hlavou v dlaniach. Celý rozochvený priliezol k nemu a oslovil ho. Muž sa strhol a prekvapene sa pozrel na Tomáša.

„Čože? Človek?“ zvolal. „Už som si myslel, že tu budem naveky sám! Ako rád vás vidím! Ja som Juraj.“

„A ja som Tomáš,“ odpovedal Tomáš, rozradostený nečakaným vývojom udalostí. „Neviete, kde to sme?“

„Asi viem,“ povzdychol si Juraj ticho. „Predpokladám, že sme na onom svete. Ja si aspoň pamätám na svoju smrť,“ pozrel sa neisto na Tomáša.

„Áno, aj ja si na ňu spomínam,“ striaslo Tomáša. „A čo tu vlastne robíte? Prečo ste tu tak sklesnuto sedel?“

„Viete, na tomto svete sa z nejakého dôvodu musíte stále hýbať dopredu. Neviem, odkiaľ to mám, ale viem to. Akonáhle sa zastavíte a prestanete dlhší čas postupovať, pohltí vás slabosť, začnete upadať do mdlôb a niečo vo vnútri mi hovorí, že ak sa čo najskôr zo všetkých síl opäť nevzchopíte, zahyniete smrťou, z ktorej niet návratu, z ktorej sa už neprebudíte na inom svete. A ja už nemôžem ďalej. Vrátiť sa nedá, to sa rovná smrti a vpredu zíva priepasť. Priamo pred nami je most, stojí tam však akási... obluda!“ zachvel sa Juraj.

„Obluda? Čo budeme robiť?“ uvažoval Tomáš.

„Neviem, ale keď som sa k nej pokúšal priblížiť, tak začala mávať kyjakom a zahnala ma. Našťastie ma neprenasledovala až sem. Stojí na moste a čaká...“ chvel sa Juraj beznádejou.

„Spolu by sme ju snáď dokázali premôcť? Sme už predsa dvaja!“

„Ach, nie. Vy ste ju nevideli! Je oveľa väčšia ako my, samý sval, má kyjak a už na pohľad vyzerá neporaziteľne. Navyše, vy i ja sa sotva vlečieme, tak ako by ste si to predstavovali?“ zúfal si Juraj.

Tomáš si sklesnuto sadol vedľa neho a premýšľal, čo ďalej. Sedeli tak dlho a prikrádajúca sa ospalosť sa pomaly začínala zmocňovať ich duší.

Sila odhodlania

Náhle sa Tomáš vzchopil. Takto naozaj len zahynú vo večnom spánku. Musia sa o to aspoň pokúsiť! Vzal fakľu a pomaly sa pohol smerom k mostu, že sa na protivníka aspoň pozrie. S prekvapením zistil, že odrazu môže stáť. Síce s veľkými ťažkosťami, ale môže. Opatrne vstúpil na most a postupoval vpred. Naraz sa pred ním z tmy vynorila zavalitá postava a keď na ňu dopadlo svetlo fakle, Tomáša prepadlo zdesenie. Tvor bol o hlavu vyšší ako on, ramená dvakrát také široké, samý sval. Z ohyzdnej tváre si ho divo premeriavali malé, vpadnuté oči a z úst mu trčali dva špicáky. Preľaknutý Tomáš cúvol, otočil sa a ako najrýchlejšie mohol, vrátil sa k Jurajovi.

„Vidíte, čo som vám hovoril, sme stratení!“ zastonal Juraj.

Tomáš sedel sklesnuto vedľa neho a cítil, ako ho aj tá trocha sily, ktorú sprvu pocítil, zase opúšťa. Náhle si uvedomil, že tvor na moste vyzerá presne tak, ako si vždy predstavoval trolla, ktorý v rozprávkach a niektorých fantastických knihách strážil mosty a bránil pocestným, aby pokračovali v ceste. Lenže v príbehoch sa vždy objavil nejaký hrdina, ktorý hrozného trolla zahnal. Tu sú len oni dvaja. To sa predsa nedá, je to nespravodlivé, chcelo sa mu zakričať od zúfalstva. Pomaly sa v ňom však toto zúfalstvo začalo meniť na rozohnenú odhodlanosť. Naspäť nemôžu ísť, zostať tu tiež nie, tak proste pôjdu ďalej, nech sa deje, čo sa deje! Obrátil sa k Jurajovi a pomykal ním.

„Vstávajte, ideme na toho trolla! Nemáme čo stratiť! Nájdeme si nejaké vhodné kamene, je ich tu viac než dosť, a skúsime sa dostať na druhú stranu. Horšie ako zostať tu to už byť nemôže. No tak, vstávajte, nenechám vás predsa tu!“

Tomáš schmatol Juraja a postavil ho nasilu na nohy. Začali si hľadať vhodné kamene, ktoré by mohli použiť ako provizórnu zbraň. Juraj spočiatku neochotne, ale Tomášovo odhodlanie akoby mu dodávalo síl. Zakrátko boli pripravení. Ani si nevšimli, že naraz majú sily dosť a môžu sa pohybovať pomerne ľahko. S krikom sa vrhli smerom na most a keď sa dostali až k trollovi, hodili po ňom kamene, dúfajúc, že ho to prekvapí a podarí sa im ho zhodiť do priepasti. Odrazu stáli na druhej strane. Trolla nebolo, ako keby sa vyparil a len Tomáš mal chvíľu dojem, že vo vetre počul akési besné zasyčanie.

„Vidíte? Vidíte? Dokázali sme to!“ jasal Juraj a Tomáš sa k nemu pridal. Naraz si uvedomil, že tu už nie je taká tma. Matne rozoznával i svoje okolie. Zem tu už nebola taká pustá, kde-tu rástli na kameňoch nejaké lišajníky. Onedlho si to uvedomil aj Juraj a prekvapene sa obzeral.

„Čo teraz? Na obzore je akási žiara. Trošku mi to pripomína svitanie, nemali by sme ísť tam?“

„Ja som za. Aspoň máme nejaký smer. Kde je svetlo, tam bude i život, na rozdiel od tejto pustatiny.“

Vyrazili vpred. Cesta bola namáhavá a kamenistá a oboch sa chvíľami zmocňovala slabosť, no keď jeden klesol od únavy, druhý ho ihneď zo všetkých síl podoprel. Napodiv to tomu, ktorý podopieral, dodalo viac sily, namiesto toho, aby ho to unavovalo. Krajina, ktorou prechádzali, sa pozvoľna menila k lepšiemu. Ako silnela žiara a okolo nich pribúdalo čoraz viac svetla, začali sa objavovať aj nové a nové rastliny. Po čase sa dostali na miesto, ktoré vyzeralo už takmer ako na Zemi počas zamračeného dňa. Teda až na vegetáciu, ktorá bola taká, akú ani jeden z nich ešte nevidel, o prapodivných zvieratách, ktoré sa pred nimi občas mihli, ani nehovoriac. Onedlho sa dostali na akýsi zarastený chodník a na jeho konci objavili polorozpadnutú chatrč. Vošli dnu. Nikto tu ale nebol. Chatrč bola v dezolátnom stave aj zvnútra. Nábytok sa už dávno rozpadol, teda pokiaľ trosky roztrúsené po miestnosti boli vôbec kedysi nábytkom a vzduch tu odporne páchol hnilobou. Rýchlo vybehli von a nadýchali sa čerstvého vzduchu. Čo teraz? Rozhodli sa vrátiť na chodník a pozrieť sa, kam ich asi dovedie opačným smerom. Čoskoro minuli miesto, kde sa predtým na chodník dostali a pokračovali ďalej. Cesta sa tu pomaličky rozširovala a postupne sa stávala schodnejšou. Kráčali teda ďalej. Vtom sa Tomáš náhle zarazil.

„Čo sa deje?“ opýtal sa znepokojene Juraj.

„Neviem, ale niečo tu nehrá,“ odpovedal Tomáš a snažil sa vypátrať, čo sa mu tu nepáči. Na nič ale nemohol prísť, tak sa teda vydali pomaly ďalej. Prešli pár krokov, keď mu to došlo. Ticho! Uvedomil si, že už nejakú dobu nepočuje žiadne zvuky. Vtáci, zvieratá, všetko náhle stíchlo, zostal len šum vetra v lístí stromov. S týmto zistením ho prepadol intenzívny pocit nebezpečenstva. Náhle za nimi zapraskalo krovie. Tomáš sa otočil a zdesene ustrnul. Postava, stojaca pred ním, akoby vystúpila z kníh, ktoré počas svojho pozemského života tak rád čítal. Mohutná svalnatá postava, tučný krátky krk, zelená koža, ohyzdná hlava s kančími tesákmi, vyčnievajúcimi zo spodnej čeľuste a v ruke veľký meč.

„Ork!“ stačil si ešte pomyslieť Tomáš, kým sa mu ten veľký meč svištiacim oblúkom zaťal do tela. Vydesený výkrik Juraja už nepočul. –

pokračovanie príbehu - 2.časť