Odkaz Ľudovíta Štúra - II.časť
Narodil sa 28. októbra 1815 v Uhrovci ako syn učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny – autor súčasného slovenského spisovného jazyka, učiteľ, politik, spisovateľ, jazykovedec, novinár – najvýznamnejší predstaviteľ slovenského národného života, v polovici 19. storočia sa stal poslancom Uhorského snemu – fascinovali ho dejiny, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a históriu umenia, pričom dejiny chápal v ich zákonitostiach ako sled dejov, nasledujúcich duchovný princíp života. Zo života Ľudovíta Štúra Evanjelické lýceum v Bratislave, ktoré Ľudovít Štúr navštevoval, bolo jedinou vyššou strednou evanjelickou školou v Uhorsku s takouto katedrou. Prednášky na tomto lýceu boli vedené v biblickej češtine, keďže táto bola už tri storočia jazykom slovenských evanjelických vzdelancov. V roku 1829 založili jej študenti „Spoločnosť česko-slovanskú“, ktorej sa Ľudovít Štúr stal podpredsedom. Medzi hlavné úlohy Spoločnosti patrilo aktívne sa vzdelávať v rodnej reči, cvičiť sa v gramatike, písať literárne práce a študovať dejiny slovanských národov. V rámci rozvíjania hlbšieho národného povedomia organizovali členovia Spoločnosti rôzne slávnosti, návštevy a podujatia. Jednou z významných aktivít niektorých členov Spoločnosti bola národná slávnosť na Devíne 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na spoločenskú situáciu, pripravovaná v tajnosti. Na Devíne spomenul Ľudovít Štúr vo svojom príhovore históriu Veľkej Moravy a po odznení básní a piesní si účastníci výletu zvolili k svojmu menu druhé, slovanské meno, ktoré mali verejne používať. Tak prijal Hurban ku krstnému menu Jozef slovanské meno Miloslav, August Škultéty prijal meno Horislav a Ľudovít Štúr si pridal meno Velislav (týmto menom sa však podpisoval už aj predtým v Spoločnosti česko-slovanskej). Začiatkom roka 1843 oboznámil Ľudovít Štúr svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Za základ vybral stredoslovenské nárečie najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. Zjednotenie Slovákov sa malo uskutočniť prostredníctvom všeslovanského nadkonfesionálneho spolku Tatrín. Ľudovít Štúr začal v roku 1845 vydávať „Slovenské národné noviny“, ktoré boli svojím obsahom zamerané na osvetovú činnosť, na sociálne práva, oboznamovali s kultúrnou tvorbou Slovanov a prinášali aj aktuálne články o politickej situácii doma i vo svete. Činnosť Štúra a ďalších redaktorov však sťažoval cenzor, ktorý svojimi zásahmi okliešťoval články novín. V roku 1846 vydal Štúr spis „Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“, v ktorom obhajoval nevyhnutnosť nového spisovného jazyka a v tom istom roku vyšlo jeho jazykovedné dielo „Náuka reči slovenskej“, obsahujúce základy novej gramatiky. Následne na štvrtom zhromaždení Tatrína v auguste 1847 v Čachticiach sa zástupcovia katolíkov a evanjelikov definitívne dohodli na spoločnom používaní nového spisovného jazyka. Štúrove ďalekosiahle plány pritom cielili ďalej ako po redaktorskú, vzdelávaciu a jazykovednú činnosť. V roku 1847 vstúpil na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave (v budove dnešnej Univerzitnej knižnice) ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, aby konkrétnejšie a dôslednejšie obhajoval svoje národné a sociálne postoje. Jeho známym politickým protivníkom bol liberál Lajos Kossuth, s ktorým mal v niektorých sociálnych otázkach síce zhodné názory, ale v chápaní princípu národnej slobody sa výrazne rozchádzali. Snemové obdobie prerušili revolučné dni v roku 1848. Štúr následne zorganizoval zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy. Z toho dôvodu vydala maďarská vláda na Štúra zatykač. Napriek perzekúcii sa mu podarilo zúčastniť sa Slovanského zjazdu, na ktorom sa zišli hlavní predstavitelia slovanských národov, žijúcich prevažne v habsburskej monarchii. Zástupcovia Slovanov sa tu snažili nájsť východisko zo zložitej situácie. Vzápätí 15. – 16. septembra 1848 bola vo Viedni utvorená Slovenská národná rada, ktorá sa vyhlásila za jediného vykonávateľa moci na Slovensku a odmietla poslušnosť maďarskej vláde. Jej politickými členmi boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. SNR vyzvala v septembri 1848 Slovákov do otvoreného boja za vydobytie si svojich národných a sociálnych práv. Výprava národných buditeľov na cisárskom dvore v roku 1849 však skončila sklamaním, a to aj napriek tomu, že cisársky monarcha Slovákom sľuboval podporu v boji proti maďarským radikálom. Štúr sa ocitol v nepriaznivej situácii, čo nakoniec vyústilo dopolicajného prenasledovania. Štúr ale svoje národné záujmy nezradil. Nemohol však vo svojom úsilí dosiahnuť to, čo sa napokon inej generácii buditeľov podarilo v roku 1918. Štúra však právom možno označiť za nepriameho zakladateľa slovenskej štátnosti. Ľudovít Štúr sa počas svojho života stal aj literárnym tvorcom. Vydal básnickú zbierku s veľkomoravským motívom pod názvom „Spevy a piesne“. Známy je jeho spis „O národných piesňach a povestiach plemien slovanských“. V tomto spise Štúr žiadal, aby štúrovci, jeho chovanci videli v piesňach a ľudovej slovesnosti základ svojej tvorby. O Slovanoch v ňom hovoril ako o najspevavejšom národe a tvrdil, že „pieseň je zrkadlom duše národa“, ktorý i svoje meno odvodil od piesne, lebo pieseň – to je slovo a od slova je odvodené pomenovanie Slovan. Ľudovít Štúr, ako jazykovedec (okrem latinčiny počas svojho života výborne ovládal maďarský, nemecký, francúzsky, grécky jazyk a slovanské jazyky – predovšetkým poľský, srbsko-chorvátsky, rusky a učil sa aj hebrejčinu a angličtinu), má hlavnú zásluhu na uzákonení spisovnej slovenčiny, čím naplnil v tomto smere svoje predurčenie. Podrobne o tom vypovedajú diela „Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“ a „Náuka reči slovenskej“, ktorá v sebe zároveň zahŕňa systémovú gramatiku. Súvisiace články: | |