Žena a odievanie

Nakoľko je aj odievanie neodmysliteľnou súčasťou nášho viditeľného pôsobenia, ktorým vplývame na život okolo nás, pokúsme sa zamyslieť v tejto krátkej úvahe nad touto dôležitou súčasťou nášho prejavu.

Už ste si niekedy položili otázku, čo je to vlastne odev a aká je jeho funkcia? Prečo sa človek na rozdiel od zvieraťa od nepamäti zahaľuje a zdobí, túži byť upravený, krásny...? Ak ste sa nad tým doposiaľ nezamýšľali, je najvyšší čas poctivo sa tým začať za oberať, pretože doba, v ktorej žijeme a ktorú sme si vytvorili, je pre svoju uponáhľanosť a účelovosť nebezpečná v tom, že hrozí udusenie každého jemného záchvevu ľudského citu, túžiaceho po prirodzenom a ušľachtilom prejave. Odievanie je neodmysliteľnou súčasťou nášho každodenného života a je tiež darom, ktorým máme vyjadrovať ušľachtilosť a krásu ducha ku cti Stvoriteľovi. K odievaniu preto nesmieme byť ľahostajní a nesmieme ho zneužívať na zištné účely, ako je dnes zlozvykom. Smieť ušľachtilým odievaním povznášať celok, ktorého súčasťou smieme byť aj my, je dar, ktorý sa zneužitím obráti skôr či neskôr proti nám a my – ako ľudia omilostení schopnosťou vládnuť tvorstvu čistou, pokornou a príkladnou službou Svetlu – ostaneme zahanbení. Naučme sa preto aj ušľachtilým odievaním vážiť si krásu, aby sa nasledujúce generácie už nemuseli rodiť do morálne chudobných rodinných a spoločenských pomerov, aké sú v tejto dobe samozrejmosťou aj v podradnom odievaní sa súčasného človeka.

Ak vo vás vyvstala otázka, prečo túto tému rozvíjame v súvislosti s pojmom žena, tak je to predovšetkým pre jej prvotný vplyv na mládež, ktorú ako matka vychováva a ktorej má byť príkladom.

V historických počiatkoch ľudského vývoja plnil odev ochrannú funkciu pred vonkajšími vplyvmi, no okrem tejto praktickej stránky má aj hlbší význam. Odzrkadľuje mieru nášho estetického cítenia, ktoré je úzko spojené s našou najvnútornejšou podstatou a dotvára človeka v jeho viditeľnom prejave. Svojím vhodným alebo nevhodným odevom dávame ľudom v našom okolí vždy najavo, akí v skutočnosti sme. Svedčíme ním o bohatstve alebo chudobe nášho vnútorného života, o tom, odkiaľ prichádzame, kam kráčame a pod. Týmto vonkajším prejavom pôsobíme na svoje okolie a keďže je toto pôsobenie tiež druhom medziľudskej komunikácie, morálne každého zaväzuje! Kto z ľudí dnes čo len tuší, aká zodpovednosť vyplýva z odievania? Kto si uvedomuje, že rovnako ako sme zodpovední za reč, plynúcu z našich úst, sme zodpovední aj za reč nášho odevu? Veď rozdiel je len v spôsobe prejavu, nie účinku! Pri uvedomení si skutočnosti, že aj odievanie je druhom komunikácie a že už sám Ježiš nás varoval pred každým daromným slovom, nás musí ovládnuť zúfalstvo a strach nad tým množstvom daromných „slov“, ktoré sme už nevhodným odievaním sa stihli vysloviť.

Ľudia žijú dnes, žiaľ, v pohodlnom sebaklame, že ušľachtilé odievanie stojí veľa peňazí, a tým, že oddeľujú ušľachtilosť a cudnosť od jednoduchosti, ktorá je vždy dostupná, oberajú sa o možnosť nápravy. Mnohí si tiež na svoju škodu myslia, že na zovňajšku vôbec nezáleží, pretože rozhodujúce je len ich vnútro a s pocitom, akoby ich zovňajšok patril niekomu inému, zabúdajú, že sú zodpovední za všetko, čo môžu zdokonaliť a povzniesť – teda i za svoj odev.

V priereze minulosťou až po súčasnosť je nesporné, že dnešný človek klesol vo svojom odievaní na najnižší stupeň. Všetko krásne považuje za zbytočné, nedbá na cudnosť ani na svoju kultúru a predáva sa tak konzumnému trhu aj so svojou dohárajúcou iskrou ľudskej dôstojnosti. Je zameraný len na účel, ktorý sa pre neho stal modlou a „zlatým teľaťom“.

Pozrime sa len na život okolo nás a pozorujme, ako je tým všetko nakazené. Všade vidieť ľudskú nahotu, násilne podsúvanú a zneužívanú na obchodné ciele, neuznávajúc jej hodnotu, ktorá spočíva práve v jej nedotknuteľnosti. Položme si otázku: „Bolo by možné každodenne zažívať tento zrýchľujúci sa úpadok, keby sa človek aspoň na okamih obrátil do svojho vnútra a počúval hlas svojho svedomia, túžiaceho po čistote a premene? Bolo by toľko hriechov, keby sa žena a matka viac zaujímala o to, ako má stáť vo Stvorení v zmysle Zákonov Božích?“ Veď jej vplyv na mládež a na muža je taký silný, že je často nepriamo určujúci. Keby práve žena povzniesla úroveň odievania sa ako prvá, morálne by sa za ňou pozdvihlo aj celé ľudské pokolenie. A aký silný je vplyv ženy na spoločnosť, o tom svedčia nielen stovky historických vojnových konfliktov a bitiek, za ktorými stál spor o ženu, ale aj všetkým dobre známy príbeh o pokušení v záhrade Eden, kde žena po páde do hriechu svojím vplyvom okamžite stiahla aj muža.

Kde je dnes možné vidieť ženy v ušľachtilom a pôvabnom odeve, ktorý by namiesto žiadostivosti alebo opovrhnutia vzbudzoval túžbu po pravom duchovnom domove? Kde sú jej nádherné dlhé šaty a dlhé vlasy, svedčiace o hĺbke jej citu, nežnosti a o láske? Za čo vymenila svoju ženskosť, keď sa nehanbí strihať si vlasy ako muž, obliekať si nohavice, a dokonca aj pracovať v takých druhoch zamestnania, ktoré priamo potláčajú jej jemnú vnímavosť a vzácnu citlivosť? Práve tým, čo stráca takýmto konaním, má dopĺňať muža, aby s ním vytvárala harmonický celok práve svojou doplňujúcou odlišnosťou. Dnešná žena si však ani neuvedomuje, že nohavice a rifle, ktoré si tak rada oblieka, sú výsmechom jej prirodzenosti a v nevedomosti sa už ani nehanbí predstúpiť pred oltár, kam by mala prichádzať vnútorne vyzdobená čistotou i úctou k Najvyššiemu a zároveň tento vnútorný postoj navonok prejavovať tým najkrajším odevom, aký má. Netuší, že jedine rozvinutie jej ženskej krásy je zárukou harmónie, prameniacej z čistoty, oslobodenej od falošného sklonu zmyselne zvádzať. Žena by si mala tiež uvedomiť, že ak určitý úkon alebo pracovnú činnosť nemôže vykonávať v ženskom oblečení, nemá to byť dôvod na kompromis s jej prirodzenosťou, ale dôvod na zamyslenie sa, či práve tento druh činnosti je v súlade s jej vývojovým predurčením a s Vôľou Stvoriteľa. Ak tento súlad prežíva, iste je schopná svoju prácu vykonať aj v oblečení spôsobom, ktorý zodpovedá jej jemným danostiam a ktorý ju v jej rozvoji bude vždy podporovať. Spomeňme si len na naše staré mamy a na ich dlhé sukne, ktoré boli neodmysliteľnou súčasťou života nielen v domácnosti, ale aj na poli alebo pri hrabaní sena. Kam sme sa to za niekoľko desaťročí dostali, keď žena v cudnej dlhej sukni alebo v šatách je na ulici zvláštnosťou?

V modlitbe „Otčenáš“ sa modlíme slovami: „...buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi...“. Prečo sa raz vážne nezamyslíme nad ich obsahom? Prečo si neuvedomíme, že keď sa už rozhodneme vysloviť vznešené slová tejto modlitby, tak sa musíme aj úctivým zovňajškom približovať k nebu? Slovami tejto modlitby predsa sľubujeme, že svojimi činmi budeme na Zemi napĺňať Vôľu Božiu, a pritom ostávame v každodennom živote bez vlastnej premeny a bez túžby po splnení tohto sľubu, čím klameme nielen seba, ale najmä Toho, ku ktorému sa modlíme! Vo všetkom sa má me približovať k obrazom nebeskej krásy a vysokým ideálom! Aj k praobrazu ženskosti! Alebo si niekto dokáže predstaviť nebeský ideál ženskej krásy v nohaviciach, s krátkymi vlasmi a s náušnicou v nose?

Byť človekom zaväzuje a pasivita v maličkostiach každodenného života sa stáva kameňom úrazu v stále sa zrýchľujúcom úpadku spoločenskej morálky. Citom preto zvážme, v čom všetkom je potrebné vykonať nápravu pre radostný život v službe blížnym.

T.Lajmon