Slovensko z pohľadu hlbších súvislostí

(I.časť)

Slovensko je krajinou pravzniku. Všetky jej pohľady smerujú na juh - slnku naproti, ku Svetlu. Z vrchov, ktoré túto zem obopínajú, tryskajú a šumia živé vody; všetky tečú k juhu. A jej ľud je ako tie hory - sú to prírode blízki horali, večnej Božej láske tak blízko stojaci bytostní, ako títo malí služobníci Božskej vôle a Lásky, ktorým sa v mnohom podobajú. Vo svojom spoločnom žití zrástli tiež úzko so zvieratstvom tak, ako nikde inde.

Je to zem pradávna, bezprostredného počiatku, tak blízka prírode, takmer detská - v pravde detinská - aká má byť. Slovensko je zem "prijímajúca", citovo primerane žijúca a preto tiež živá! Jej ľudia sú blízki stavu detstva, tak ako boli ľudia v rannom detstve všetkého ľudstva na zemi. Bola to doba, o ktorej bude ľudstvo stále hovoriť vo svojich povestiach ako o zlatom veku, po ktorého návrate bude túžiť a o ktorom vždy bude veriť, že mu prinesie večný mier.

Slováci sú deťmi so všetkými dobrými vlastnosťami detí, ale tiež bezprostredne vo svojom počínaní tak tekavé, lebo deti sú bytostnému prúdeniu a žiareniu viac prístupné, než dospelý človek, ktorého mocne vyvinutý mysliaci orgán odďaľuje od všetkého prapôvodného. A ako pôda, z ktorej človek pochádza, tak i človek sám sa javí vo svojich životných prejavoch. Sú teda ľudia Slovenska horali; a čím vyššie sú vrcholky, pod ktorými alebo na ktorých stála jeho kolíska, tým rázovitejším vo svojom životnom jednaní, tým podivuhodnejším bude Slovák. Tým viac bude mať túžbu a náchylnosť k samotárstvu, k sebectvu, k podivínstvu, k vojdeniu do seba!

Ako všetci prapôvodní ľudia, taktiež Slovák túži po umeleckom snažení; avšak jeho túžba je nesená prevažne za obrazovým, než za hudobným vyjadrením. Je naklonený viac jednoduchému a hrubšiemu, lebo jeho spojenie s bytostným si to žiada. Avšak účasť na umení sama o sebe nie je ešte meradlom pre vyšší duchovný stav. Tomuto môže potom slúžiť ako vysvedčenie len vtedy, keď umelecké dielo je plodom vyššieho vnuknutia pod vyšším vedením.

V povahe tohto ľudu, (u ktorého samozrejme jedinci vykazujú odlišnosti) zrkadlí sa niečo z ubiehajúcich a z vrcholkov do údolí stále sa rútiacich vôd - je tiež tak prudký, náruživý a čulý, často búrlivý a takmer ničivý ako tieto - všeobecne však mierny, lebo je to národ Venušin, ktorá je hlavnou hviezdou Zeme. To znamená, "ženský národ" - ženský živel má valný vplyv a pretože je čistejší ako inde, je tento vplyv upokojujúci, výchovný. Ale je tiež veľa nevypočítateľného v povahe týchto ľudí. Sú mierumilovní, ale cez to vždy ochotní podstúpiť boj, veľmi ľahko rozohniteľní, zanietení silnou svojvôľou. Rovnorodosť jednotlivých osobností je značná; preto je vzájomné dorozumenie, v ktorom sa rovnorodosť odráža, zaťažené tým, že každý jednotlivec vyznáva vlastnú zákonitosť. Nakoniec však vyrastajú všetky nedorozumenia - tak, ako sa od Dunaja ponáhľajú vody Slovenska - do jedného a toho istého spôsobu snaženia, v čistých výšinách života.

V prvopočiatku ľudských pokolení boli jednotlivým skupinám kmeňov, ktoré bývali vzdialené od seba, Bohom na zem poslaní vodcovia a taktiež rovnoramenný kríž spravodlivosti, lásky a čistoty im ožaroval cestu. A tento znak je ešte stále zakotvený v názve, v mene "Slovensko"; a meno je ako Amen, to je "teda staň sa!" Bola to pôda dnešného Slovenska, ktorá bola súostrovím, deliacim jednotlivé malé skupiny ľudských kmeňov od vôd teplého mora, tak ako sú ešte dnes oddeľované údolia od vrchov a nedostupných vôd, kde sa každý kmeň zdokonaľovať mal a musel až do určitého stupňa svojej zrelosti. Tak je tomu ešte dnes u všetkých horských národov, bývajúcich roztrúsene v údoliach alebo v horách; rozum a vystupňovaný ruch porušili značne prirodzený priebeh vývinu a umožnili aj tu len jednostranné rozumové vzdelanie, takže väčšina týchto ľudí sa radí rovnako k nižšiemu bytostnému a rovnako (a to hlavne v údoliach) k rozumovo intelektuálnemu stavu.

K nižšiemu stavu bytostnému v horách pridružila sa rozumová múdrosť, niekedy tiež akási dravosť - to všetko však nemôže, ako predtým popísané, zmeniť niečo na predurčenom vývoji. Láskavosť, dobrá myseľ a veľký sklon k náboženstvu - ale tiež k okultným vedám, k temnu a k poverám, pozostalé to zbytky dávneho nazerania a poznania - razí si vždy novú cestu. Najviac rušivo pôsobí, že tento ľud jedná prevažne z bezprostrednej náladovosti a pudovosti a preto sa musí javiť nespoľahlivým, lebo nemožno si dosť dobre predstaviť logické spojenie týchto odporujúcich si vlastností. Akýsi fanatizmus a istá svojvôľa kráčajú tu ruka v ruke a tým si možno vysvetliť, že tento ľud priamo visí s vášnivou vernosťou na tom, čoho sa raz chopil, preto tiež lipne na všetkom starom, prebranom - ako robili a verili jeho otcovia.

H.W.
pokračovanie článku Slovensko z pohľadu hlbších súvislostí II.časť