Rozprávka o zlate

Boh Otec zvolal: „Buď Svetlo!“ Tak povstali svety, v ktorých prastvorení duchovia uctievali Večného Stvoriteľa. Zo Svätého hradu vyžaroval Imanuelov žiariaci zrak Božskú vôľu do tvoriaceho sa Stvorenia. Sväté biele Božie Svetlo sa vznášalo vo sférach a keď sa znášalo nižšie a chladlo, stalo sa svietiacim zlatom. Celá úroveň okolo Večného hradu sa trblietala v tejto žiarivej farbe. Cesty sa leskli, stromy žiarili zlatou zeleňou, kvitli pestré zlaté kvetiny a vtáci na nich poletovali.

Zlatý nádych vanul taktiež okolo duchovných zárodkov, keď vyleteli do vesmíru. Aj keď klesli najnižšie, niesli si vo svojich snoch jeho krásny lesk. Taktiež bytostné svety teraz vznikajúce a zaľudňujúce sa, mali v sebe lesk svietiaceho zlatého sna a ihneď sa snažili, aby ho vo svojom svete udržali.

V tejto túžbe hľadali rôzne kamene a byliny, zbierali ich najjemnejšie, najsvetlejšie čiastočky a spájali ich dohromady. Trpaslíci to miesili a lisovali a pridávali k tomu všetko, čo mohli nájsť čisté v tajuplnom dianí.

A tak jedného dňa v ich zručných rukách vzniklo zlato. Bol to síce iba odlesk nebeského zlata Svetla, ale bytostné svety jasali, keď uvideli malý trblietavý kameň. Dúfali predsa, že za pomoci tohoto kamienka budú môcť vo svojich dušiach zachovať lesk Prasvetla.

Zlato sa im stalo najvážnejším statkom. Ošetrovali ho a rozmnožovali podľa svojich síl. Čoskoro ho mali toľko, že ho mohli rozdávať do riek a piesku, do skál a hôr a pod chladný ľad severných zemí. Tak sa mu dobre darilo a ono stále rástlo k radosti bytostných.

Ľudskí duchovia zatiaľ preputovali mnoho svetov. Mnohí z nich zabudol, že musí vykonať túto púť, aby dozrel pre večný domov. Len v nemnohých žila ešte vyblednutá spomienka na sväté Svetlo. Všetci títo riadili svoje cesty k dobrému.

Ďalej rástlo zlato pod rukami bytostných. Tvorili z neho nádoby a skvosty ušľachtilých foriem, ale používali ich len vtedy, keď usporiadali slávnosť Svetla ku cti a chvále Božej.

Keď svietil mesiac, vytiahli svoje zlato von; lebo poznali, že pod jeho magnetickými lúčmi rýchlejšie rastie. Na tichých stráňach a čistinách rozkladali svoje vzácne poklady. A na takej čistine ho zrazu objavili dvaja unavení kráľovskí poslovia. Bytostní síce skryli všetko, čo mohli ešte včas odniesť; predsa sa však ľudia vrhli na blýskavé kamienky a dokonca sa snažili utekať za miznúcim leskom, ktorý sa strácal v štrbinách skál. Hladké syčiace hadie telá sa vymrštili zo štrbín do výšky a vyľakali zvedavcov.

Poslovia ukryli vzácny poklad vo svojom šate a priniesli ho kráľovi. Tomu sa zlato páčilo. Dal sa zaviesť na miesto, kde bolo odhalené a nájdené a prikázal svojim poddaným, aby kopali. Tak narazili aj na mocnú zlatú žilu a v jednom výklenku našli skvosty a stolové náradie. Nepočuli vzrušené výkriky bytostných, ktorí sa báli o svoju oblažujúcu radosť a o prezradené tajomstvo. Ľudia, divokí objaviteľskou vášňou, vrhli sa na lesklý poklad a odniesli ho ku dvoru.

Kráľovná zvýskla radosťou, keď jej boli podávané trblietavé skvosty. Náhlivo odhodila náramky z bronzu a slonovej kosti a ozdobila sa umelecky spracovanými skvostami trpaslíkov. Zlato zvýšilo jej krásu. Ostatné ženy sa na ňu pozerali plné závisti a žiadúco túžili po ešte bohatších ozdobách.

Neskoro večer sedela kráľovná sama vo svojej izbe. Vo svojom lone mala všetky trblietavé zlaté reťaze, ktoré sa v lesku ohnivého krbu tajuplne trblietali. Zo zlatých skvostov sa radovala ako dieťa. Hravo ich prehrabávala svojimi prstami. Vtom zatiahla niečia ruka za jej šat. Keď sa obzrela, uvidela, ako na ňu zo zeme hľadí drobná mužská postavička.

„Čo je s týmito zlatými reťazami?“

„Kráľovná!“ naliehajúc hovoril trpaslík. „Čo si nikdy vo svojom srdci necítila túžbu po nádhernom svetle, z ktorého si kedysi vytryskla a do ktorého blízkosti by si predsa znovu tak rada prišla?“

Mäkký spievajúci hlas primäl kráľovnú k tomu, aby privrela oči. Zamyslene načúvala slovám, ktorými maličký pokračoval:

„Vieš, my bytostní neskoršie stvorení, máme svoj domov hlboko pod vašim rajom, po ktorom vy túžite. Aj váš raj je ešte v nebeských diaľkach, hlboko pod zlatým Svetlom praduchov. Oni nás stvorili. Spomienka na nádherné Svetlo žila v nás stále a budila v nás veľkú túžbu. Táto túžba nám pomohla zhotoviť zlato. Keď sa naň dívame, spomíname na nedostupný prešťastný svet tam hore, ako rozkvitá pod milujúcim pohľadom Tvorcovým. To je oltár, ktorý sme vystavali k Jeho cti a chvále.

Daj nám ho späť, krásna pani a budeš dvojnásobne krásna v lesku odriekania. Tvoje cnosti budú krajšie žiariť než všetko zlato bytostných!“

Dlho a vrúcne trpaslík prosil a kráľovná mlčky načúvala. V jej vnútri sa rozozvučali struny, ktoré už dávno onemeli. Už už sa chcela skloniť k maličkému a vrátiť mu zlaté skvosty, keď tu náhle zazneli v jej ušiach slová jej slúžky, ako jej ich šepkala večer pri odchode.

„Pani, všetky ženy ti závidia a kráľove oči plné pýchy, sa dívajú len na teba!“

Hneď zmizlo citlivé pohnutie v jej srdci a ovládla ju chtivosť zlata.

„Nie!“ zvolala. „Nikdy nevrátim svietiace zlato, urobte si nové!“

Hnevom trasúca sa postavička sa hrozivo vztýčila a trpaslík kričal zúfalo:

„Potom, nech vám prináša nešťastie do tej doby, než ho Svetlo od kliatby oslobodí!“

Prudko dupol nohou na zem. Vyšľahol plameň, v ktorom trpaslík zmizol.

Pyšne niesla kráľovná druhého dňa zlaté skvosty bytostných. Za ňou kráčala syčiaca závisť. Ju nasledovalo ohováranie, nenávisť a sprostosť. Za týmito tovarišmi prichádzala zlosť a divoká chtivosť, až napokon vražda kráčala v sto-pách strašných kamarátov.

Tak prinieslo ľuďom kliatbou obťažené zlato strašné nešťastie. Dalo im vojnu a biedu. Zatvrdilo ich srdce, spôsobovalo hlad po moci a hnalo ich bičom chtivosti pôžitkov až k pádu. Kto mal zlato, toho prenasledovala chtivosť a vášne a tieto stále rástli do sily a moci, lebo ľudia ich živili krvou svojho srdca.

Hory boli porozrývané hľadaním zlata, rieky odvádzané z korýt a piesok presievaný. Nenásytná chtivosť ľudí zahnala rozhnevaných a rozhorčených bytostných do najhlbších hlbín ich skalných skrýš. Tam sedeli a spracovávali kameň, aby bol neistý, lenivý a tak spôsobil ľuďom nešťastie. Preto zmizlo požehnanie ich pomáhajúcich rúk zo zeme. Samá zem sa stala zlou a nekľudnou ako ľudia. Stále čiernejšie mraky sa znášali okolo prekliatej zeme. Až jedného dňa ostrý blesk pretrhol temnoty a vytvoril svetlú dráhu do jej bezútešnej skazy. Svetlo zostalo; šírilo sa a pevnými hradbami obstavalo malú časť zeme, ktorej sa dotklo. Tam teraz stálo a žiarilo neporovnateľnou čistotou.

Bytostní ihneď cítili svetlý lúč. Ich rady rozvlnilo rozochvené oddýchnutie. Ponáhľali sa k ostrovu Svetla a blažene pokľakli v jeho čistých lúčoch. S úsmevom a so slzami v očiach volali na seba, že Božie Svetlo prišlo dolu, a že bude opäť všetko dobré. Potom tu v pokore stáli a pozorovali, ako svetlo postupne prestupuje zem, obopína pevniny i more a bolestne prebúdza srdcia ľudí.

Tu taktiež bytostní priložili svoje usilovné ruky k dielu. Poznali, že ich ničivá práca proti ľudstvu bola riadená zo Svetla múdrou rukou, ktorej slúžili. Zmizol z nich pocit viny, ktorý nimi prudko zachvel pod lúčmi Svetla a teraz radostne pracovali v očakávaní večnej vôle.

Čoskoro nadišiel ich čas. Na ľudí sa valilo jedno nešťastie za druhým. Ich majetok zničili katastrofy všetkého druhu. Úroda sa skazila a každý by rád dal všetko zlato zeme za chlieb. Bytostní ho opäť zbierali s pyšnou radosťou.

Až teraz, keď zmysly ľudí neboli oslepované zlatom a zúfalstvom a bieda trhala ich srdce, až teraz sa im otvárali oči a oni videli svietiť sväté svetlo nad zemou.

Na hore, žiarivo večnou vznešenosťou, stál Boží vyslanec, ktorý sňal kliatbu zo zlata a tým z celej zeme. Jeho ruka poslala na zem najtrpkejšie skúšky, aby bola vyslobodená od hrôzy temnôt.

On, ktorý sa zrodil zo Svetla, stál vysoko na svätej hore a vztiahol svoje ruky nad celým svetom. Posledný zbytok temnôt sa rozpustil pod lúčmi, ktoré sršali z Jeho svätých rúk. Potom čistá, šťastná zem sa vďačne rozjasala naproti Božiemu svetlu.

Sussane Schwartzkopf