O pokrivenom vzťahu k pojmu práca
Cit a rozum. Čo je viac? Čo by malo byť v hierarchii ľudského hodnotového systému na prvom a čo až na druhom mieste? Nech každý sám vo svojom vnútri citlivo zváži, ktorá zo spomínaných hodnôt má byť pre človeka rozhodujúca. Žiaľ, naša „civilizácia“ ako celok stavila jednoznačne iba na rozum! Tým však stratila jednu zo svojich základných, nosných hodnôt – hodnotu, prameniacu iba v ľudskej citovej schopnosti, hodnotu, zvanú... „ľudskosť“! Motto: „Ľudia, ktorí tvrdia, že niečo hodnotné nie je možné uskutočniť, by nemali prekážať tým, ktorí sa o to pokúšajú“ A. Lincoln Pod vplyvom všeobecného zamerania sa celého ľudstva hlavne na rozum, došlo v priebehu plynutia času k zúženiu obzoru jeho vnímavosti, a tým zákonite i k zdeformovaniu a pokriveniu mnohých základných pojmov. Súčasný zmysel veľkého množstva slov a pojmov tak dostal pod vplyvom tohto zúženia úplne iný význam, aký by v skutočnosti podľa Zákonov Stvorenia mal mať. Možno si poviete: malichernosť, nepodstatná vec. Ale uvážte, keď je pokrivené a chybné už základné vnímanie určitého pojmu, musí ďalšie budovanie na takomto nezdravom základe celkom logicky prinášať čoraz väčšie pokrivenosti, priam nezmysly, a nakoniec aj pád. Podobne, ako keď budujeme dom a urobíme chybné základy. Čím vyššia bude stavba, tým viac sa budú chvieť múry, a ak nedôjde k náprave, stavba sa nakoniec zrúti. Ak sa zameriame napr. na pojem „práca“, môžeme sa naň pozrieť dvomi spôsobmi: cez cit a cez rozum. Čo nám teda hovorí cit? Pracovať v skutočnosti znamená dávať. Dávať niečo zo seba, niečo, čím svojim vlastným spôsobom, podľa svojich schopností a predpokladov prispejeme k harmonickému chodu celej spoločnosti. Ušľachtilým motívom práce je byť užitočným a prospešným celku. A ak práca naozaj zohľadňuje naše osobité schopnosti, stáva sa potom zároveň i formou sebarealizácie. Hlavným motívom práce je teda naše dávanie, ktoré má spolu s dávaním ostatných jednotlivcov smerovať k spoločnému cieľu: k blahu, spokojnosti, šťastiu a vzostupu celej spoločnosti! Ušľachtilosť vyššie uvedeného, citového ponímania pojmu „práca“, bola žiaľ chladným rozumom strhnutá hlboko nadol. Súčasný človek vidí v práci už iba spôsob a možnosť získavania peňazí. Málokomu ide o dobro celku, každý v prvom rade usiluje o osobný prospech. Prvotný, čistý pojem dávania, bol prekrútený na pravý opak, na branie. Možno si opäť poviete: no a čo, práca musí byť vykonaná tak či tak a je nakoniec úplne jedno, ako sa na ňu pozeráme. Nie je to však pravda! Ukážme si na názorných príkladoch, ako môže rozdielny prístup v horeuvedenom zmysle vplývať na jednanie a postoje ľudí. Predstavme si lekára, ktorý si svoje povolanie vybral z hlbokej vnútornej potreby pomáhať chorým a trpiacim. Jeho vnútorný postoj sa potom musí zákonite prejaviť i navonok v prístupe k pacientom. Musí a prejaví sa tým najpozitívnejším spôsobom! Na druhej strane máme lekára, ktorého pohnútkou k výberu povolania bol názor, že ide o celkom slušne platenú prácu a zároveň i o určité výsadné spoločenské postavenie. Nebude ho potom vykonávať z lásky k veci samotnej, z lásky k ľudom, ale zo zištných dôvodov; pre peniaze, alebo spoločenské postavenie. Rovnako zásadne a vypuklo sa pokrivený vzťah k práci, iba ako k prostriedku získavania peňazí, prejavuje aj v iných povolaniach. Zoberme si napríklad poľnohospodárstvo. Ani ono nechce hlavne dávať, chce brať! V slepej snahe po zisku je potom do rastlín a zvierat bezohľadne aplikované veľké množstvo chemických prípravkov a preparátov, podporujúcich enormnú veľkosť plodov, či rýchly biologický rast. Vôbec sa pritom nehľadí na fakt, že všetka neprirodzená chemická stimulácia končí nakoniec v tele spotrebiteľa. Ak budeme úplne konkrétni, napríklad pri pestovaní ovocia a zeleniny je veľkosť i vábivý vonkajší vzhľad plodov dosahovaný hlavne prísunom dusíkatých hnojív. Rastline nie je poskytnutá prirodzená a vyvážená minerálna výživa a preto do čo najväčšej, priam enormnej veľkosti plodu jednostranne rýchlený produkt, obsahuje len veľmi málo ostatných cenných látok. Netreba snáď už ani hovoriť o antibiotikách primiešavaných chovným zvieratám na urýchlenie rastu, či o neprirodzených, umelo vyvinutých krmivách sledujúcich rovnaký cieľ. Netreba spomínať nehumánny chov hydiny vo veľkochovoch, kde jedinci strávia celý život v klietkach s rozmerom niekoľkých centimetrov a pri umelom osvetlení. Všetkým je iste dobre známe utrpenie zvierat, prevážaných v horúčavách po celej Európe, len aby sa na nich dobre zarobilo. Pokrivenie pojmu „práca“ malo negatívny dosah i vo výrobných odvetviach. Až do takzvanej priemyselnej revolúcie môžeme pozorovať predsa len istú mieru harmónie a prirodzenosti. Výroba bola zabezpečovaná zväčša remeselníckymi cechmi. Každý majster svojho remesla vyrábal svoje produkty sám, prípadne s pomocou tovarišov. Krajčír šil šaty, obuvník topánky, stolár vyrábal nábytok, kováč výrobky z kovu. Ľudia ešte mohli nájsť vo svojej práci sebarealizáciu, mohli s citovým zaujatím vyrábať každý jednotlivý výrobok od začiatku až do konca. Hotový produkt bol potom ich vlastným, osobným, individuálnym dielom. I tá najmenšia vec, slúžiaca k nejakému účelu, bola zhotovená rukou osobnosti. Žiaľ, hľadali sa cesty, ako by sa dalo ešte viacej zarobiť. Za účelom väčšieho zisku došlo k „racionalizácii“ práce, čiže k vzniku manufaktúrnej – pásovej výroby. Krajčír už nešil šaty, ani obuvník topánky. Robotník v továrni robil iba jednotlivý úkon v celkovom výrobnom procese. Človek sa stal súčasťou stroja! Vyrábalo a zarábalo sa síce viac, ale nikto už výrobok nemohol nazvať svojim dielom. Hotový produkt bol dielom všetkých a zároveň nikoho. Bol neosobný, chladný, vytvorený bez citu, v neradostnom, strojovom tempe. Svedčia o tom sklady enormných zásob najrozličnejšieho tovaru po celej Zemi, vypovedajúce o plytvaní a drancovaní surovín tejto planéty. Za zdanlivý dostatok všetkého platíme príliš vysokou cenou – stratou ľudskej dôstojnosti! Z jedinečných, individuálnych bytostí sa vytvorila veľká mašinéria bez osobnosti a individualizmu. Často sa zvykne bedákať nad tým, že nejakému druhu zvierat hrozí vyhynutie. Požadujeme ochranné zákony a prírodné parky. Ale ešte nikto nepožadoval ochranu osobnosti človeka. Ľudskej individualite však hrozí vyhubenie! Jeho osobnosť je umelo vraždená! Biznis je krédom dňa. Celý život je iba biznisom a obeťou je človek. Už nemajú vládnuť žiadne city, žiadna túžba po pravom, krásnom a dobrom, ale iba peniaze a kapitál. Ale všetko, o čom sme doposiaľ hovorili nepredstavuje konečnú hranicu. Dychtivosť po peniazoch totiž nemá hranice! Keďže práca už nie je zdrojom radostného dávania a sebarealizácie, ale iba honbou za ziskom, mnohí „šikovní“ ľudia si uvedomili, že ak už má ísť iba čisto o peniaze, dajú sa nakoniec získať aj bez práce. Oprostením od všetkých morálnych hodnôt začalo byť aktuálnym získavanie peňazí akýmkoľvek spôsobom – podvodmi, vydieračstvom, klamstvom, zločinnosťou, zvrhlosťou, terorom a vojnami. A ak sa všetko ešte včas nezastaví, pôjde to stále ďalej a hlbšie, do dôsledkov, ktoré budú priam zničujúce. A pritom na samom začiatku bol iba zdanlivo bezvýznamný, nesprávne rozumovo uchopený pojem „práca“. Hovorí sa však: „Malé príčiny, veľké dôsledky!“ Práve súčasná doba, ktorú prežívame, je dôsledkom kedysi zdanlivo malých príčin. Ak však chceme urobiť základnú zmenu a rozhodujúcu prietrž v doterajšom nesprávnom jednaní, musíme sa vrátiť k jadru, k pravej príčine, z ktorej všetko nesprávne vzniklo. Musíme zmeniť svoj postoj nielen k pojmu „práca“, ale takmer ku všetkým pojmom súčasného života. Musíme ich uchopiť nie rozumom, ale citom, aby sme pochopili ich pravý význam, zachvievajúci sa v Zákonoch Stvorenia. Iba to zaručuje správny vývoj! Všetko ostatné vedie skôr či neskôr k utrpeniu, zlyhávaniu a nakoniec k úplnej skaze. Rozhliadajme sa teda bdelo prostredníctvom citu na cestách nášho života, aby všetko naše snaženie mohlo smerovať iba k šťastiu, spokojnosti a k Svetlu. z pera dopisovateľa | |