Odkaz Ľudovíta Štúra
ÚvodV minulom roku sme si pripomenuli 150. výročie smrti Ľudovíta Štúra, veľkej osobnosti slovenského národa. Skúsme v krátkom zamyslení obrátiť svoj zrak na neľahkú dobu, v ktorej žil a porovnať jeho životné postoje so životnými postojmi našich súčasníkov. Historické obdobie, v ktorom pôsobil tento príkladný národovec, bolo poznačené ťažkým národnostným útlakom takzvaného Horného Uhorska na jednej strane a na druhej strane nenápadným budovaním základných kameňov národného povedomia, na ktorých mohla byť o veľa rokov neskôr sformovaná existencia súčasnej slovenskej štátnosti. Ľudovít Štúr, ktorý sa v tejto dobe nevyberaných štátnych perzekúcií odvažoval bojovať za jednoduchý, biedny a nevzdelaný ľud, to mal veľmi ťažké. Nemohol totiž očakávať nič pozitívne od vtedajších vládnych a štátnych inštitúcií, usilujúcich sa o úplne protichodné ciele a dokonca ani o pochopenie alebo podporu od tých, ktorým bola jeho pomoc určená. Veľká časť národa vo svojej nevedomosti a nevzdelanosti ani nechápala skutočný zmysel a ďalekosiahly dosah jeho snaženia. Čo ho teda hnalo dopredu?Je zrejmé, že to nemohla byť ani túžba po moci a sláve a ani túžba po peniazoch, pretože zo všetkých strán sa práve naopak dala očakávať iba nevraživosť, nepriateľstvo a skryté alebo otvorené prenasledovanie. Čo ho teda hnalo dopredu aj napriek všetkým spomenutým prekážkam? Možno to bude v dnešnej dobe chladných a vypočítavých kalkulácií znieť ako nereálne posolstvo z ríše bájok, ale rozhodujúcim hnacím motorom celého jeho úsilia bola nezištná snaha pomôcť zaznávanému slovenskému ľudu. Nezištná snaha pomôcť! Splniť svoju povinnosť voči krajanom a voči ľudu, z ktorého vzišiel, aby sa tento mohol stať rovnocenným medzi všetkými ostatným národmi. Aby mal svoje národné a sociálne práva a aby sa mohol tiež rozvinúť a voľne používať materinský jazyk, zrelosť ktorého odzrkadľuje duchovné napredovanie národa. Práve nezištnú snahu pomáhať môžeme považovať za jeden zo základných poznávacích znakov skutočnej osobnosti, snažiacej sa presadzovať v spoločnosti pravé hodnoty. Je to vlastnosť, kedy človek myslí omnoho viac na iných ako sám na seba. Pramení zo živého citu a je na míle vzdialená od akýchkoľvek vypočítavých a rozumových kalkulácií či maskovaného, bezohľadného egoizmu, ktorým sa neraz vyznačujú „osobnosti“ našej súčasnosti. A práve toto je jeden z hlavných odkazov Ľudovíta Štúra budúcim generáciám. Naši súčasníci zvyknú neraz s hrdos ťou hovoriť o modernej dobe a o dosiahnutej vyspelosti, mysliac pod týmto iba na materiálny pokrok, ústiaci do konzumného spôsobu života. Avšak skutočný a pravý pokrok národa spočíva v rozmachu silných a hlboko ľudsky zmýšľajúcich osobností v jeho radoch, vyznačujúcich sa nezištnosťou a pravými hodnotami ducha. Ak sa teda národ vyvíja správnym smerom, ak v ňom každou generáciu pribúda čoraz viac osobností so zmienenými kvalitami, jedine vtedy možno s hrdosťou hovoriť o jeho napredovaní a skutočnom vzostupe, čo sa následne musí úplne logicky odraziť i na celkovom pozdvihnutí spoločnosti. Nakoľko sme teda pokročili v tomto smere? Koľko máme medzi sebou pravých osobností, pevne stojacich v živom spolucítení so skutočnými potrebami národa? Na prvý pohľad by mohla vyzerať dnešná situácia v tomto smere zúfalo, ale skutočnosť je predsa len iná, vnášajúca aspoň malý stupeň optimizmu pri pohľade do budúcnosti. V zdravom jadre tohto národa sa predsa len nachádzajú ľudia zmienených kvalít. Mnohí sami seba ešte neobjavili a možno si mnohí ani neveria. Avšak sú to práve oni, ktorí sa majú spolupodieľať pri ozdravení ducha nášho národa! V nadobudnutí pevného presvedčenia o správnosti hodnôt a cesty, ktorú už dávno podvedome vnútorne vyciťujú, sú schopní pohnúť osudom národa presne tak, ako sa o tom môžeme presvedčiť pohľadom do našej histórie spred 150. rokov. Poslanie Ľudovíta Štúra je nezmazateľne vryté do nášho zdravého národného povedomia a do histórie, v ktorej Štúr a hŕstka ďalších národne zdravo orientovaných ľudí dokázali zdanlivo nemožné. Dá sa to vysvetliť jediným spôsobom: Vo svojom pôsobení sa museli opierať o niečo vyššie, stálejšie, presahujúce možnosti odporu nepriateľsky protichodného chcenia. A touto pevnou oporou, schopnou zdolať akékoľvek prekážky, bolo ich vedomé opieranie sa o istú mieru znalosti fungovania univerzálnych zákonitostí, ktoré pomenované pravým menom môžeme nazvať Zákonmi Stvorenia. Po stáročia je známe, že tam, kde sa vyvíja snaha po úprimnej, nezištnej pomoci, tam sa človek spája so silami,v spoluúčinkovaní ktorých je schopný priam neuveriteľných a prevratných činov. Tieto možnosti sú aj dnes na dosah. Ukrývajú v sebe nevyčerpateľné zdroje síl pripravené na ich využitie. K dosiahnutiu toto treba len jediné: Spojiť čistých a nezištných ľudí, ochotných pomôcť tomuto národu! Ľudí, ktorí môžu pomôcť pravým spôsobom, rešpektujúcim nezvratnú realitu duchovného rozmeru bytia a skutočnej ľudskej dôstojnosti, pretože útlak chladného rozumu a bezcitného materializmu nadobudol svoj vrchol a bod, za ktorý už ďalej nemožno ísť. Štúr a jemu podobní buditelia nášho národa prejavovali vo svojom živote ľudsky ušľachtilé kvality, ktoré verejne šírili s úmyslom pozdvihnúť pravé hodnoty ducha, driemajúce v našom národe. Málo známe myšlienky a citátyNárody, ktoré odvrhli Kráľovstvo Božie, Spravodlivosť, opravdivé ľudské konanie, zabudli na Boha a zaujímali sa len o to „ostatné“, teda len o svetské veci, rad za radom upadli, a tento výrok sa aj v budúcnosti ukáže ako pravdivý. Vzchopme sa, Slovania!“ (Ľ. Štúr: „Slovanstvo a svet budúcnosti“) Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevytvorilo bez obete, len slaboch sa k obetiam naučiť nemôže, ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach svoju silu, svoje panstvo duch ukazuje.“ (Slovenskje národňje novini, 1846, č. 57) „Kto je muž a muž šľachetný, ten so svojím presvedčením najmä tam, kde mnohým, kde jednému veľkému celku pomôcť môže, vždy a na mieste vystúpi, len človek slaboch, ducha a mysle otrockej a srdca babského, len ten sa pred druhými utiahne a myseľ svoju zatají.“ (Slovenskje národňje novini, 1846, č. 57) „O tom, čo je to Pravda, hovorí podrobne Kristus, keď určuje povinnosti človeka ako takého a keď ich nám, ktorí sme okolo neho zhromaždení, kladie na srdce.“ „Pravý Slovan sa nepustí do ničoho bez toho, aby neprosil o pomoc Boha a každé dielo zavŕši tým, že Bohu za jeho pomoc poďakuje.“ (Ľ. Štúr: „Slovanstvo a svet budúcnosti“) „Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s Božou pomocou odvahy k činom!“ (Ľ. Štúr: „Slovanstvo a svet budúcnosti“) „Celé dejiny sú v službách ducha, alebo iným i slovami, pôsobia a vplývajú na ne duchovné záujmy, ako napríklad náboženstvo a štát, umenie a veda. Prostredníctvom tohto všetkého sa má ľudský rod stále viac a viac zušľachťovať, oslobodzovať a dospievať k vedomiu samého seba, má sa čoraz viac približovať k ideálu ľudského života.“ (Ľ. Štúr: „Slovanstvo a svet budúcnosti“) „Objavilo sa vari od vzniku kresťanstva niečo lepšie, dokonalejšie a čistejšie, ako je ľudský vzťah k Bohu a ku všetkým jeho blížnym...?“ „Umenie napospol je jedna z najšľachetnejších stránok ľudstva, v ňom, kde sa ujalo, javí sa lepšia čiastka človeka i národa.“ (O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská a Kníhtlač. účast. spolok 1932, s. 12) „Kto si nevyvolil znášať príkoria na obranu Spravodlivosti, ten nepoznal jej svätosť.“ (Starý a nový vek Slovákov. Bratislava 1994) „Čo by bolo zdrojom našej činnosti, ak len nie Božie vnuknutie? Kam má smerovať, kde sa má zavŕšiť, ak nie v dobrom, spravodlivom živote?“ (Ľ. Štúr: „Slovanstvo a svet budúcnosti“) „Nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, ale šťastie s druhými žiť, rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými.“ (Ňeopúšťajme sa! In: Slovenskje národňje novini, 1846, č. 55) „Kto žije duchom, v tom žije celý svet a on v celom svete.“ (Reč k Ústave roku 1842. In: AMBRUŠ, J.: Ľudovít Štúr. Dielo v piatich zväzkoch, Bratislava 1954, zv. 2, s. 15) „Prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec- -koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi.“ (Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava 1993, s. 174) „Po stoletiach driemoty prebudili sa v našich časoch ako na hlas trúby archanjela aj kmene slovanské k duchovnému životu...“ („Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí“. Na vydanie pripravil H. Bartek. Turčiansky Sv. Martin 1943, s. 26) Súvisiace články: | |