O Ružovom dievčatku
Za oknami chumelilo, deti s mamičkou a babičkou sedeli za stolom a lúskali orechy. Bol začiatok decembra... určite uhádnete, na čo boli tie orechy. V mise ich pekne pribúdalo a babička, keď videla, ako sa Helenka s Vladkom a Lenkou snažia, ticho riekla: „Teraz je ten správny čas na rozprávku. Akú by ste chceli počuť?“ „Babička, nejakú vianočnú, prosím.“ „Dobre teda, porozprávam vám o Ružovom dievčatku.“ „A prečo? Veď všetky ruže sú na Vianoce pod snehom,“ čudoval sa Vladko. Babička sa len usmiala: „Ale kdeže, Vladko, len počúvaj: Je to už dávno, keď sa v Betleheme narodilo žiarivé bábätko. Vy už viete, deti, že predtým, ako sa Ježiško narodil ako malý chlapček, musel prekonať pre nás nepredstaviteľnú vzdialenosť z Výšin až sem, na túto maličkú Zem. Putoval žiarivými záhradami, cez oceány a ostrovy a všade stretával krásne bytosti, ktoré prosili: „Pane, dovoľ nám, aby sme smeli spolu s tebou pomôcť tým nešťastným ľuďom, ktorí zabudli...“ A tak sa k našej maličkej Zemi, zamotanej do škaredých ľudských myšlienok a zlých skutkov, zniesli na zlatých perutiach zástupy anjelov, prichádzali i nežné pomocnice, udatní rytieri... a medzi množstvom malých bytostí aj Ružové dievčatko. Bola to sestrička elfích Ruženiek, aj ona sa chcela starať o ruže. Nie však o ruže na záhonoch, o ktoré sa starajú Ruženky. Ružové dievčatko túžilo po tom, aby smelo opatrovať ruže, čo vykvitnú v ľudských srdciach. Každé ľudské dieťatko, ktoré prichádza na svet, si vo svojom srdiečku nesie zázračné semienko. Vložili mu ho tam sudičky víly. Keď dieťatko otvorí oči na tomto svete a začne sa obzerať okolo seba, zabudne na milé sudičky i na zázračné semienko. No semienko je živé a vo chvíli, keď dieťatko pocíti lásku k mamičke a oteckovi, vyklíči z neho krásny zelený výhonok. Súčasne s tým, ako bude dieťatko rásť a spoznávať, že môže ľuďom okolo seba rozdávať radosť, výhonok bude rásť a silnieť – podľa toho, ako bude malý človiečik rozdávať radosť. Najviac sa ale Ružové dievčatko tešilo na chvíľu, keď sa chlapec alebo dievča naučí, že dávať je krajšie než prijímať – vtedy sa v jeho srdiečku sformuje ružový púčik. „Taký maličký, nežný púčik... a ja ho budem opatrovať a starať sa oň, aby v okamihu, keď človek spozná, čo je to pravá láska a zabudne sám na seba, mohol rozkvitnúť. Spolu s púčikom rozkvitne i celý človek. Potom bude túžiť len po tom, aby smel slúžiť Stvoriteľovi a pomáhať ostatným ľuďom, aby v ich srdciach mohol rozkvitnúť kvietok pravej lásky. Taká ruža, rozkvitnutá z lásky, rozvonia všetko, kam len človek príde. Jej nádherná vôňa stúpa hore a radujú sa z nej všetci čistí a krásni na Zemi aj vo svetlých Výšinách.“ Ružové dievčatko sa tak veľmi tešilo, ... čo však videlo, keď sa ocitlo na Zemi? Vo svite Betlehemskej hviezdy zbadalo suché pichľavé tŕnie, ktoré v ľudských srdciach vyrástlo zo strachu, závisti, nenávisti. Len v niektorých srdciach zbadalo aspoň maličký púčik. Rozkvitnutých ruží bolo málo... Ružovému dievčatku bolo smutno a rýchlo sa pustilo do práce: tým nemnohým rozkvitnutým ružiam nežne pohladilo okvetné lístky, zdvihlo ich spanilé hlavičky a ruže, posilnené vianočnými paprskami, vydávali ľúbeznú vôňu. Akí povzbudení a osviežení sa cítili láskyplní ľudia! Aj ružové púčiky dievčatko láskyplne ošetrilo a ľudia ihneď pocítili vo vnútri veľkú túžbu. Túžbu po niečom krásnom a vznešenom. Len s vysokými stonkami bez kvetov a veľkými pichľavými tŕňmi, ktoré zraňovali všetkých naokolo a najviac toho, kto ich nosil v srdci, si Ružové dievčatko nedokázalo poradiť. Ale čo to? K maštali pod žiariacou hviezdou začali prichádzať ľudia. Niektorí z nich smeli vidieť vznešené zástupy anjelov a počuť prekrásnu hudbu. Medzi nimi sa rýchlo rozšírila správa, že sa narodilo Žiarivé dieťatko, aj to, že jeho rodičia sú na cestách a nemajú čo jesť. V tej chvíli všetci zabudli na svoju biedu a prinášali Jozefovi a Márii to najlepšie, čo našli vo svojich skromných príbytkoch. Ich dary boli celkom obyčajné, ale žiarili ako najvzácnejšie drahokamy – pretože boli darované z čistej lásky. V tých krásnych chvíľach vyrástlo v ľudských srdciach mnoho ružových púčikov... Dievčatko sa ich radostne ujímalo a nežnými rúčkami ich pripravovalo na slávnostnú chvíľu, keď z nich rozkvitnú vznešené kvety. Ale ako čas plynul, ľuďom sa zdalo, že vtedy v noci to bol len nádherný sen a ich každodenné starosti a trápenie spôsobili, že púčiky začali vädnúť. „Tak je to teda, ľudia nevedia, že láska je tým najväčším pokladom a stále hľadajú niečo iné,“ uvedomilo si Ružové dievčatko. „Veď keď Ježiško vyrastie, povie všetkým, že bez lásky by svet zadusili pichľavé výhonky. Ukáže ľuďom, aké krásne môžu byť ruže a všetci po nich začnú túžiť a pracovať, kým sa celá Zem nepremení na ružovú záhradu...“ Ale viete, deti, že to bolo inak... odvtedy uplynulo už dvetisíc rokov a ten zázrak sa ešte vždy nestal. Len tých pár rozkvitnutých ruží bráni našej Zemi, aby ju nezadusilo tŕnie. A rovnako ako vtedy sú aj dnes ružové púčiky vzácnosťou... Keď sa rodičia skláňajú nad kolískou, keď sa nájdu dve čisté srdcia, keď sa opatrovateľka s úsmevom stará o chorého človeka, Ružové dievčatko je vždy nablízku. Aj teraz, v predvianočnom čase, keď ľudia myslia na svojich blízkych, môže sa dievčatko a s ním i celý svet tešiť z nových púčikov. Nevyschnú však spolu s vianočnými stromčekmi? Koľko ruží z nich vyrastie a rozkvitne? To záleží na každom z nás. Koľko ľudí bude smieť tento rok prijať vianočné požehnanie, tie hviezdičky čistej Lásky, znášajúce sa z Výšin ako snehové vločky... kiež by sme k nim mohli patriť...“ Babička dorozprávala a v kuchyni sa rozhostilo ticho. Deťom sa však zdalo, že počujú spievať zbory anjelov a cítia jemnú vôňu ruží... H. Nevřalová - „Malé príbehy o veľkých Zákonoch“ | |