Boj za Svetlo na Zemi

Ľudstvo už znehodnotilo a ďalej systematicky znehodnocuje všetko, na čo len siahne. Nech už je to voda, pôda, vzduch, fauna, flóra a všetko, čo nás obklopuje. Toto bezmyšlienkovité znehodnocovanie všetkých vecí už dávno prekročilo hranice hrubej hmoty a deštruktívne zasahuje aj do jemnejších oblastí. Do oblastí hmotne neuchopiteľných, ale celkom reálne vnímateľných, akými sú napríklad medziľudské vzťahy, slovný prejav, alebo vnútorný, čiže citový a myšlienkový život.

Všetko toto sa rúca, všetko toto je priam groteskne pokrivené, otrávené a strhnuté hlboko nadol.

Z človeka sa namiesto citlivého strojcu harmónie vo stvorení stal nakoniec iba ľahkovážny, biologický robot, škodiaci svojim kŕčovitým pracovným úsilím sebe samému i všetkému, čo jestvuje.

Pozrime sa pozorne napríklad na ľudský slovný prejav. Nie, nebude tu reč o vulgarizmoch, pomaly sa už stávajúcich niečím „normálnym“, ktorých používanie nám až príliš očividne poukazuje na kvalitu vnútorného života dotyčných ľudí.

Teraz sa zameriame predovšetkým na nesmierne vážne a vo svojej ďalekosiahlosti ešte nedocenené znehodnotenie ľudského slovného prejavu, spôsobené skazonosným zlozvykom hovoriť veľa, neuvážene a bez skutočnej vnútornej hĺbky.

„Hovoriť striebro, mlčať zlato!“ „Menej býva niekedy viac!“ „Vaša reč nech je áno – áno, nie – nie! Čo je nad to, je od zlého!“

Ľudia však nikdy nepočúvali tieto prosté a dobré mienené rady. Považovali ich za príliš bezvýznamné a malicherné, čím však neuvážene podcenili ďalekosiahlosť deštruktívnych dôsledkov, ktoré nám musí priniesť ich nerešpektovanie.

Ľudské slovo má totiž svoju pravú hodnotu iba vtedy, ak za ním stoja skutočné, pravé, večné a univerzálne hodnoty. Keď je podobne, ako bývajú bankovky kryté zlatom, i ono „kryté“ zmienenými hodnotami.

Z tohto dôvodu malo byť s ľudským slovom narábané, ako z výnimočným darom, ktorým aj naozaj je a s ktorým sa práve preto zbytočne, či bezmyšlienkovite neplytvá. S darom, ktorý mal byť používaný predovšetkým na vzájomné sprostredkovávanie si a obohacovanie sa dobrými, čistými, ušľachtilými, krásnymi a povznášajúcimi hodnotami.

Čo však urobilo ľudstvo s výsadou smieť hovoriť? Svojou povrchnosťou, bezmyšlienkovitosťou a neuváženosťou, svojim zlozvykom mnohého a zbytočného rečnenia spôsobilo také znehodnotenie ľudských slov, že z nich nakoniec zostali iba prázdne pojmy bez vnútorného obsahu.

No a v súčasnej dobe dosahuje táto všeobecná devalvácia svoj vrchol. Zovšadiaľ sa na nás valí prúd, či doslova lavína slov: Z rozhlasu, z televízie, z novín, z časopisov, z kníh, z internetu a tak ďalej. Toto všetko celkom zákonite vedie k plytkosti a povrchnosti. K plytkosti a povrchnosti tých, ktorí s kŕčovitým úsilím tento prebytok vytvárajú a každodenne ním zahlcujú celý národ do oceánu slov, ktorému chýba hlbší, vnútorný obsah. Je to ako začarovaný kruh v kolobehu ktorého sa už akoby strácal priestor pre hlbšie uvažovanie a vnútorné precítenie všetkého, o čom sa hovorí.

Bulvárna tlač je písaná špeciálne uspôsobeným, jednoduchým štýlom tak, aby jej konzumenti vynakladali čo najmenej duševnej námahy. No a tomuto všeobecnému trendu plytkosti, duševnej nenáročnosti, ba neraz priam úbohosti samozrejme zodpovedá i kvalita samotného obsahu Tvoria ho predovšetkým lacné senzácie, plytké klebety, okrádanie ľudí o súkromie, či nadbiehanie tým najnižším pudom.

Určite si nie je ťažké domyslieť, aký asi dosah má zmienená produkcia na kvalitu vnútorného, duševného života jej pravidelných konzumentov. V tejto súvislosti sa priam natíska domnienka, ako by sa ktosi snažil podobným spôsobom úplne cieľavedome o vytváranie a formovanie plytkých, povrchných a nemysliacich bytostí, celkom zbavených schopnosti zahĺbenia sa do niečoho hodnotnejšieho. Do niečoho, čo od nich vyžaduje predsa len istú mieru duševnej námahy.

Áno, podobný prístup má skutočne svoje opodstatnenie, spočívajúce vo vytváraní jednoliatej, nemysliacej a ľahko manipulovateľnej masy, ktorú potom možno veľmi lacno a pohodlne ovládať iba prívalom bezobsažných slov. Takýmto spôsobom spracované, alebo lepšie povedané degradované obyvateľstvo, už potom slepo dôveruje každému sebavedomému a rečnícky zdatnému krikľúňovi.

Stáročné zneužívanie daru smieť hovoriť sa tak pre väčšinu obyvateľstva našej planéty stalo prekliatím. Ľudstvo sa doslova otrávilo sebou samým vyprodukovaným oceánom prázdnych rečí. Beznádejne sa topí v množstve, povrchnosti a plytkosti vlastných slov. A mnohí z tých, ktorí sú vôbec ešte schopní vnímať tento katastrofálny úpadok, už podliehajú apatii, rezignácii a strate viery, že by snáď na zemi mohlo ešte jestvovať niečo naozaj hodnotného.

V tomto zmätku bude s nádejou očakávané úsilie v podobe nového časopisu s názvom „Prebúdzajúce sa Slovensko“.

Treba veriť a podporiť toto úsilie, v ktorom má byť každým jednotlivým článkom opäť sprostredkované ľudské slovo v jeho pôvodnej sile a význame, slovo, kryté skutočnými a pravými hodnotami. Lebo, ako už bolo povedané, ľudské slovo môže opätovne nadobudnúť svoju stratenú hodnotu iba vtedy, ak sa tento dar začne využívať hlavne za účelom vzájomného sprostredkovávania si tých najvyšších hodnôt, aké vôbec na zemi jestvujú a o aké by mal vo svojom živote usilovať každý človek.

Tento časopis je vskutku možno považovať za dar, lebo určite nie je náhoda, že na náš „trh“ prichádza práve vo vianočnom období. Ide o dar slovenskému národu, ktorý má pojem „Slovo“ vo svojom pomenovaní. Áno, tento národ patrí k národom „Slova“. „Slova“, za ktorým stoja tie najvyššie a najvznešenejšie hodnoty a práve k nim musia byť ľudia postupne privedení.

Lebo slovenský národ si aj napriek všetkému bahnu a neuveriteľnej nízkosti okolo nás predsa len uchoval schopnosť poznávať a uviesť tieto hodnoty do každodenného života. Akou cestou sa má za zmieneným cieľom uberať a akým spôsobom ho realizovať, o tom sa bude môcť dozvedieť každý vážny záujemca priamo z časopisu „Prebúdzajúce sa Slovensko“.

Zostáva preto dúfať a veriť, že redakcia časopisu nebude v nijakom prípade nadbiehať navyknutej, všeobecne zaužívanej povrchnosti! Nebude minimalizovať požiadavky na čitateľa, za účelom čo najväčšieho rozšírenia okruhu svojich odberateľov. Takýmto spôsobom už ďalej jednoducho nemožno ľudí ponižovať! Bude to úplne iné, než na čo boli ľudia doposiaľ pri čítaní rôznych iných časopisov zvyknutí, čím budú na čitateľa kladené duševné a duchovné nároky, zodpovedajúce skutočnej ľudskej dôstojnosti. Lebo iba tak možno viesť ľudí neustále nahor, k vysokým métam pravého človečenstva.

M.Š.